blednúť -e -ú -dol nedok. stávať sa bledším, bledým: líca jej b-ú; hviezdy b-ú;
pren. spomienky b-ú miznú; expr. b. závisťou, od závisti závidieť
blednúť -dne -dnú -dni! -dol -dla -dnúc -dnúci -dnutie nedok.
blednúť -dne -dnú -dni! -dol -dla -dnúc -dnúci -dnutie nedok. 1. ▶ strácať výraznú farbu; stávať sa bledým: farba na slnku bledne; blednú mi líca; nebo, mesiac bledne; kvet bledne; koža bledne; Zina pripomínala kyticu pivónií, šéf naopak bledol námahou, statočne však pokračovali v tanci. [H. Dvořáková] 2. ▶ (o predmetoch a javoch) strácať zreteľné obrysy, kontúry, stávať sa nejasným; syn. znejasnievať, miznúť: postava bledla v diaľke; jeho tvár bledne v pamäti; nádej, sláva bledla; spomienky blednú; láska k Michalovi akoby bledla ◘ fraz. blednúť od závisti, nenávisti veľmi závidieť, nenávidieť ▷ dok. ↗ vyblednúť, k 1 i ↗ zblednúť
blednúť p. šedivieť
šedivieť nadobúdať šedivú, sivú farbu (o vlasoch) • sivieť: vlasy mu na sluchách šedivejú, sivejú • obelievať • zbelievať • pobelievať • pošedivievať (trocha, postupne): hlava mu obelieva; šedivie, obelieva ako holub; fúzy mu zbelievajú, pobelievajú • blednúť • expr. prašivieť (strácať pôvodnú farbu): látka na slnku bledne, prašivie
blednúť, -ne, -nú, -dol nedok. stávať sa bledým: tvár bledne, obloha bledne;
pren. slabnúť, zanikať, tratiť sa: túžby, nádeje blednú;
dok. zblednúť
bľadnúť p. blednúť
blednúť nedok. (bľadnuc) csl strácať farbu, stávať sa bledým (o človeku aj veci): Tia šeti či už blednú (Kameňany REV); Ked jej to hovoril, hned začala blennút (Val. Belá PDZ); Narás počal blennút a o chvílu bolo po ňom (Bošáca TRČ); Tota farba už bľadňe (Remeniny GIR)
blednúť ndk stávať sa bledým: kdo hnev boží považuje, leká se, schne i bledne (ASL 1763); zmyssanimi, ktere z Nyla tečú wodámi, bledne more (PT 1778) stáva sa svetlejším; ona začala blednút, často zamdlívala (BR 1785)