Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

blažený príd. pociťujúci blaho; svedčiaci o tom; šťastný: b. človek, b. pocit, byť b.; b. úsmev;

blažene prísl.;

blaženosť -i ž. blaho

blaženosť -ti ž. ▶ stav, pocit šťastia, blaha, spokojnosti; príjemný pocit z dostatku, blahobyt: b. duše; dosiahnuť vrchol blaženosti; bezstarostné chvíle blaženosti; tvár zaliata blaženosťou; Chvíľky šťastia, ktoré s ním prežívala, zdali sa jej iba preddavkom na blaženosť, ktorá ju čaká v manželstve. [Ľ. Zúbek]; náb. rajská b. stav prvých ľudí v pozemskom raji; večná, nebeská b. stav blažených v nebi; viera v posmrtnú b.

blažený, 2. st. blaženejší príd.

1. (o ľuďoch) šťastný, veľmi spokojný: b-á mladucha (Tim.); (národ) raz bude blažený (Vlč.); je celý blažený, je celá blažená;

2. prezrádzajúci pocit šťastia, blaha; pôsobiaci blaho: b. úsmev, b. pocit; To bývali i moje blažené dni. (Taj.) Zápach (zemiakov) plnil vzduch akousi blaženou, milou vôňou. (Urb.);

blažene prísl.: b. sa usmievať;

blaženosť, -ti ž. pocit šťastia, blaha, spokojnosť

● topiť sa v b-i byť veľmi šťastný; náb. večná b. o posmrtnom živote v nebi

(jedna) blaženosť; (bez) blaženosti; (k) blaženosti; (vidím) blaženosť; (ó) blaženosť!; (o) blaženosti; (s) blaženosťou;

(dve) blaženosti; (bez) blažeností; (k) blaženostiam; (vidím) blaženosti; (ó) blaženosti!; (o) blaženostiach; (s) blaženosťami;