blúzniť, -i, -ia, rozk. -i nedok.
1. v horúčke al. v spánku nezrozumiteľne hovoriť: b. v horúčke; Mal i zimnicu a blúznil. (Jégé);
pren. hovoriť hlúpe, nezmyselné reči, tárať do sveta: blúznenie chorej mysli (Zúb.); blúznila, že najradšej by s ním umrela (Šolt.);
2. (o kom, o čom) s nadšením rozprávať, snívať, rojčiť (obyč. o niečom neskutočnom al. neuskutočniteľnom): blúznil o akomsi šťastí (Král.); romantické, mladistvé blúznenie; sladké blúznenie mladého zaľúbenca (Vlč.);
opak. blúznievať, -a, -ajú