beťár -ra pl. N -ri m. ⟨maď. ‹ turk. ‹ perz.⟩ 1. hovor. ▶ kto oplýva vtipom, šikovnosťou, prešibanosťou; syn. huncút, lapaj: b. beťársky; b. huncútsky; je to veľký b.; za mlada bol veľký b.; Beťár, vyzná sa v ženách, útočí na city. [Vč 1964]; Chvíľami sa mi zdalo, že si z nás robia, beťári, za chrbtom trochu posmech. [V. Šikula]
2. hist. ▶ zbojník v Uhorsku, ktorý v 18. a 19. stor. prepadával a raboval panské sídla, a tak sa stal ľudovým hrdinom
3. expr. vo funkcii prívlastku: to bola b. žena; strom, ten beťár strom [P. Jaroš]; To ti je beťár dievča, to ti má dakedy viacej rozumu než chlap. [M. Krno]; strasti, ktoré nám beťár život občas prináša do cesty [VNK 2002]
▷ beťárik -ka pl. N -ici/-ikovia G -kov m. zdrob.: Ej, ale sa rozkríkol, beťárik! [KŽ 1961]; beťárisko -ka pl. N -ká G -risk s. i -ka pl. N -kovia G -kov m. zvel. expr.: Ale čo nespravil beťárisko Braňo? Stisol gombík, ani som sa nestačila spamätať a už sa vezieme nazad. [M. Figuli]; Teraz mám už okuliare, mňa už neoklameš, že si to nebol ty, beťárisko. [V. Bednár]; beťárka -ky -rok ž.