ale
I. spoj.
1. odporovacia vyjadruje odporovací vzťah a) v rámci viacnásobného vetného člena (= však): starý, ale jarý; nízka, ale dosť rozložitá izba; pomaly, ale iste; b) v odporovacej vete (často dvojčlenná síce ... ale): Neodvetil ani slova, ale vošiel do izby. (Jégé) Počula síce hlas chlapcov, ale nevenovala mu pozornosť. (Zúb.) Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec. (Taj.)
2. v spojení nielen ... ale aj (ale i) má význam stupňovací: Nielen dnes, ale i za sto rokov. (Jégé) Hnev nielenže pomúti rozum, ale ho aj odoberie. (Jes.) Svoje úlohy sme nielen splnili, ale aj prekročili.
3. v čele vety nadväzuje voľne na predchádzajúcu reč a vyjadruje mierny odporovací vzťah: S dáždnikom sa už dávno prestala hrať. Ale ho preto opatruje, nebožiatko. (Jégé)
II. čast.
1. zosilňuje, zdôrazňuje význam slova, pred ktorým stojí, alebo význam celej vety: Nepovedal nič, ale celkom nič. — Dobre, ale dobre, pán kolega. (Tat.) Môžeme ísť spolu? — Ale áno. (Jégé) Ty sa opovažuješ takto s nami nakladať, nuž ale ty? (Kal.)
2. uvádza zvolacie vety so silným citovým zafarbením (niekedy i vo forme otázky); zried. býva i uprostred vety: Ach, ach, ale ste mi vyviedli, — božekal riaditeľ. (Tat.) Nuž ale či toto kto slýchal? (Stod.) Ale, preboha, si to ty? (Kuk.) Ale nevravte! (Tat.) iron. Vy ste ale dobrý!
3. nár. má význam častice asi: „ale sto korún“, správ. asi;
III. cit.
1. vyjadruje začudovanie: Ale, ale, taký sveta skúsený človek, ako ste vy, a neviete si pomôcť! (Jégé)
2. hovor. v spojení s niektorými zám. prísl. a čast. (ale kde, ale kdeže, ale čo, ale čoby, ale ba) vyjadruje zápor, vôbec nie, ešteže čo: Je od tých čias — ja, veru, bude aj tridsať rokov, ale čo, viac! (Taj.) Pokrútil hlavou a povedal: Ale ba, adaj do áreštu? (Krno)
asi čast.
1. býva pred číselnými výrazmi a dodáva im významový odtienok približnosti, približne, okolo: asi desať, asi tridsaťročná žena;
2. hádam, azda, možno, pravdepodobne: Má drobné škvrny na blúzke, asi od sĺz. (Reis.) Neprišiel. Je asi chorý.