apelatívum -va s. lingv. všeob. podst. meno, op. vlastné podst. meno;
apelatívny príd.: a-a slovná zásoba
apelatívum [-t-] -va -tív s. ⟨lat.⟩ lingv. ▶ všeobecné podstatné meno; op. proprium: a. fúria, označujúce zlostnú ženu, vzniklo z vlastného mena Fúria
apelatívum -va s. ‹l› lingv. všeobecné podstatné meno, označujúce obyčajne triedu denotátov (op. proprium);
apelatívny príd.: lingv. a-a platnosť
apelatívum, -va, -tív str. gram. všeobecné podstatné meno;
apelatívny príd.
(jedno) apelatívum; (bez) apelatíva; (k) apelatívu; (vidím) apelatívum; (ó) apelatívum!; (o) apelatíve; (s) apelatívom;
(tri) apelatíva; (bez) apelatív; (k) apelatívam; (vidím) apelatíva; (ó) apelatíva!; (o) apelatívach; (s) apelatívami;