ale
I. spoj.
1. odporovacia vyjadruje odporovací vzťah a) v rámci viacnásobného vetného člena (= však): starý, ale jarý; nízka, ale dosť rozložitá izba; pomaly, ale iste; b) v odporovacej vete (často dvojčlenná síce ... ale): Neodvetil ani slova, ale vošiel do izby. (Jégé) Počula síce hlas chlapcov, ale nevenovala mu pozornosť. (Zúb.) Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec. (Taj.)
2. v spojení nielen ... ale aj (ale i) má význam stupňovací: Nielen dnes, ale i za sto rokov. (Jégé) Hnev nielenže pomúti rozum, ale ho aj odoberie. (Jes.) Svoje úlohy sme nielen splnili, ale aj prekročili.
3. v čele vety nadväzuje voľne na predchádzajúcu reč a vyjadruje mierny odporovací vzťah: S dáždnikom sa už dávno prestala hrať. Ale ho preto opatruje, nebožiatko. (Jégé)
II. čast.
1. zosilňuje, zdôrazňuje význam slova, pred ktorým stojí, alebo význam celej vety: Nepovedal nič, ale celkom nič. — Dobre, ale dobre, pán kolega. (Tat.) Môžeme ísť spolu? — Ale áno. (Jégé) Ty sa opovažuješ takto s nami nakladať, nuž ale ty? (Kal.)
2. uvádza zvolacie vety so silným citovým zafarbením (niekedy i vo forme otázky); zried. býva i uprostred vety: Ach, ach, ale ste mi vyviedli, — božekal riaditeľ. (Tat.) Nuž ale či toto kto slýchal? (Stod.) Ale, preboha, si to ty? (Kuk.) Ale nevravte! (Tat.) iron. Vy ste ale dobrý!
3. nár. má význam častice asi: „ale sto korún“, správ. asi;
III. cit.
1. vyjadruje začudovanie: Ale, ale, taký sveta skúsený človek, ako ste vy, a neviete si pomôcť! (Jégé)
2. hovor. v spojení s niektorými zám. prísl. a čast. (ale kde, ale kdeže, ale čo, ale čoby, ale ba) vyjadruje zápor, vôbec nie, ešteže čo: Je od tých čias — ja, veru, bude aj tridsať rokov, ale čo, viac! (Taj.) Pokrútil hlavou a povedal: Ale ba, adaj do áreštu? (Krno)
kde zám. prísl.
I. opyt. pýtame sa ňou
1. na miesto, na ktorom sa niečo deje, na ktorom niečo je: A detiská kde sú? (Jil.) Kde sme vlastne? (Kuk.)
2. na miesto, na ktoré niečo smeruje, na ktoré miesto (= kam): Kde ideš? V tých istých významoch býva v rečníckych otázkach al. vo vetách rozvažovacích: Kde sa v ňom berie toľká odvaha! — Kde som to len prišiel!
II. vzťaž. uvádza a) vedľajšiu vetu príslovkovú miestnu (obyč. súvsťaž. s prísl. tam al. tu): Tam, kde more z južnej strany bije vždy na poplach... (Jil.) Kde ho postavíš, tam bude stáť. (Tat.) Kde nič nieto, (tam) ani smrť neberie prísl. o veľkej biede; kde sa vzal, tu sa vzal (v rozprávačskom štýle) náhle, nečakane sa objavil; kde bolo, tam bolo (v rozprávkach) niekde, na neurčitom mieste; kde nič, tu nič výraz záporu: A zrna kde nič, tu nič (Kal.) niet. Striehne Janko, striehne, no kde nič, tu nič, po šarkanovi ani vidu ani slychu. (Karv.); b) vedľajšiu vetu prívlastkovú: Do cesty padnú mestá, kde vlak stojí niekoľko minúť. (Kuk.) Tieto zásady platia v prípadoch, kde je použitie cudzieho práva vylúčené. (Luby); c) zastar. vedľajšiu vetu časovú (= keď): A doba už prichodila, kde telo vypovedalo službu. (Vaj.) Je ona pomník lepších časov, kde sa ľudia nebáli ľudí. (Kuk.); d) vedľajšiu vetu prípustkovú: Kde ich berie, kde nie, zavše prinesie knižôčku (Podj.) nech ich berie kdekoľvek.
III. neurč.
1. kdekoľvek, hocikde: Každý býva, kde býva. (Kuk.) Vyrútili sa, kde ktorý bol. (Tim.) Kde aký chlap, všetci sa pobrali k richtárovi. (Jil.)
● bohvie kde, čertvie kde, nevedno kde a) kdekoľvek, na neurčitom mieste; b) kamkoľvek, na určité miesto; kde inde hocikde inde, kdekoľvek inde: Pozorovať nedostatok vody, väčší než kde inde. (Kuk.)
2. (v spojení so slovesom byť a mať) niekde, voľakde; niekam, voľakam; nikde, nikam: nemá kde ísť, nemá sa kde podieť, nebolo kde sa pohnúť, máme kde bývať, je kde ísť;
IV. (čast. al. cit.)
1. hovor. kde, kdeby, v odpovedi na otázku i ale kde vyjadruje popretie niečoho, odmietnutie: Ó ja, kdeby ja? — duší sa. (Ráz.)
2. uvádza vety zvolacie, v ktorých sa vyjadruje silné pochybovanie, malá pravdepodobnosť: Kde prekročí on priepasť, ktorá je medzi ňou a ním. (Kuk.) Kdeby také šťastie! (Vaj.)
síce spoj.
1. priraď. obmedzuje obsah prvej vety v odporovacom súvetí; tvorí spojkové dvojice síce ... ale, síce ... no, síce ... lenže: To sú síce pekné reči, ale nič viac. (Min.) Ťažko to síce šlo, no dorozumeli sme sa. (Stod.) Meštral poťahuje síce od mora, lenže tento kút mu je z cesty. (Kuk.)
2. podraď. uvádza prípustkovú vetu (= hoci); tvorí spojkové dvojice síce ... a (ale) predsa (jednako): Svoreň síce len ku koncu venoval pozornosť slovám ženiným, a predsa neboli ony bez účinku. (Kuk.) Má síce celkom výhodné zamestnanie, ale jednako sa neštíti škodiť otcovi. (Al.)
3. zastar. lebo: Svetu neveľa ver a maj sa pred ním na pozore, síce ťa ľahko oklame. (Dobš.)
4. používa sa nenáležite v spojkovom výraze „a síce“ miesto a to