akcent -tu pl. N -ty I -tmi m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ charakteristický prízvuk, výslovnosť a intonácia typické pre daný jazyk; príznakový spôsob hovorenia, napr. pri používaní cudzieho jazyka: má výrazný nemecký a.; hovoriť bez akcentu; Bol to Slovák, podľa akcentu kdesi od Zvolena. [LT 1998] 2. (i na čo; na čom) ▶ podstatné zdôraznenie niečoho, dôraz na niečo: politický a.; hlavný a. je na práci s deťmi; a. poézie na súčasnosť; klásť a. na potreby rodiny 3. ▶ celkový ráz niečoho, tón, nádych, odtieň: pôsobivý dramatický a. románu; farebný a. stien; auto získalo ľahký športový a.; Rozprávanie dostáva tragické akcenty konfliktom detskej duše so skutočnosťou. [A. Matuška] 4. lingv. ▶ silové zvýraznenie slabiky al. celého slova vo vete, prízvuk: slovný, vetný a.; v slovenčine je a. na prvej slabike slova; dať a. na predposlednú slabiku 5. lingv. ▶ rozlišovacie diakritické znamienko nad samohláskami (napr. vo francúzštine) 6. hud. ▶ dôraz na tóny v rámci taktu, prízvuk: nepravidelný a.; dynamický a.; prenos akcentu z ťažkej na ľahkú dobu