zvonár, -a m.
1. zamestnanec obce al. cirkvi, ktorý má na starosti zvonenie: obecný z.; cirkevný z. (Vans.); kostolník-zvonár (Taj.); Zvonár beží na zvonicu. (Kuk.) Šiel pomáhať zvonárovi zvoniť. (Zgur.) Poza plot z fary kráčal na vežu zvonár. (Gab.)
2. výrobca zvonov;
zvonárik, -a, mn. č. -ovia m. zdrob. expr. (Hor.);
zvonárka, -y, -rok ž.;
zvonárska príd.: z. majster, z. pomocník; z-a dielňa;
zvonárstvo, -a str. zamestnanie zvonára