vraník -a mn. N a A -y m. vraný kôň: pár bujných v-ov
kôň 1. domáce zviera používané na ťahanie al. jazdenie: ťažný, dostihový kôň • tátoš (kôň v rozprávkach, pren. bujný kôň) • expr. paripa (bujný, pekný kôň): kone ako paripy • ťahúň (ťažný kôň) • pejo • pejko (kôň hnedej srsti, expr. kôň vôbec) • šimeľ (kôň bielej srsti, expr. kôň vôbec) • belko (kôň belavej srsti) • hnedák (kôň hnedej srsti) • havran (kôň čiernej srsti) • gaštan (kôň gaštanovej srsti) • sivko • sivák (kôň sivej srsti) • fako (kôň plavej srsti) • vraník • vranec • vranko (kôň čiernej srsti): pár bujných vraníkov, vrancov • fukso (kôň žltej al. tehlovej farby) • hovor.: plavák • plavko (kôň plavej srsti) • hovor. grošák (kôň bledej srsti s tmavými okrúhlymi škvrnami) • expr. hrivko (kôň s peknou hrivou) • hucul (horský kôň) • lipican (plemeno teplokrvného koňa) • arab (arabský kôň) • hovor. štajerák (ťažný kôň pochádzajúci zo Štajerska) • kalika (kôň s telesnou chybou) • pejor.: mršina • mrcina • mitrha • devla (starý, chudý kôň)
2. p. stojan 3. p. jazdec 2 4. p. hlupák
vranec, vraník, vranko p. kôň 1
vraník, -a, mn. č. -y m. vraný kôň, vranec: koč ťahaný (štyrmi) vraníkmi (Hor.); Vysadol na svojho vraníka. (Jégé) Vraník ich unáša ako vietor. (Vaj.)
(jeden) vraník; (bez) vraníka; (k) vraníkovi; (vidím) vraníka; (hej) vraník!; (o) vraníkovi; (s) vraníkom;
(dva) vraníky; (bez) vraníkov; (k) vraníkom; (vidím) vraníky; (hej) vraníky!; (o) vraníkoch; (s) vraníkmi;