voda -y vôd ž.
1. prírodná kvapalina (v zemi i na povrchu) slúžiaca ako zákl. nápoj, použ. v priemysle ap.; chem. H20: čistá, pramenitá v., pohár v-y, umyť sa studenou v-ou, dažďová v., v. z potoka, morská v., odpadová v., minerálna v.; expr. veľmi riedky nápoj ap.: toto je v., nie káva
2. vodný tok, jazero, more: hlboká v., spustiť čln na v-u, v. hučí, žblnkoce; hovor. veľká v. povodeň; šport. preteky na divej v-e vo vodnom slalome al. zjazde
3. tekutý prípravok, najmä kozmet., liečebný: brezová v., v. po holení, bórová v.
4. mok, tekutina v tele; šťava, tekutina niekt. rastlín, plodov: mať v-u v kolene; biol. plodová v.; vytlačiť v-u z kapusty
● (nápoj) riedky ako v. veľmi; rásť ako z v-y prudko; (to je) ako v koši v. nestále, neisté; spí, akoby ho do v-y hodil tvrdo; expr. báť sa niekoho, niečoho ako čert svätenej v-y veľmi; → krv nie je v.; tisnúť → mechúr do v-y; v-u káže, víno pije nedrží sa zásad, ktoré hlása; ten ani v-u nezamúti je nesmelý, nevýbojný; nepomôže mu ani svätená v. celkom nič; → ide to s ním dolu v-ou; → hnať niekomu v-u na mlyn; → udržať sa nad v-ou; ešte veľa v-y utečie, uplynie nebude to tak skoro; expr. valiť sa, hrnúť sa ako veľká v. náhlivo prichádzať; v lyžičke v-y by ho utopil nenávidí ho; dovtedy sa chodí s → krčahom po, na v-u, kým sa nerozbije;
vodový
I. príd.
1. k 1: v. pohár; v-é farby rozpustné vo vode; v-á ondulácia na mokrých vlasoch
2. expr. vodnatý (význ. 2, 3), vodavý: v-é oči
II. vodová ž. vodová ondulácia: dať si urobiť v-ú;
vodička1 -y -čiek ž.
1. zdrob. expr. k 1 – 3
2. voda (význ. 3): v. na vlasy
vodič -a m. živ. kto niečo vedie, vodí: v. auta, trolejbusu; v. bábok (v divadle);
vodička2 -y -čiek ž.;
vodičský príd.: v. preukaz; v-á prax;
vodič -a mn. -e m. neživ. odb. vodivá látka; z nej zhotovený predmet: v. elektriny, zlý v. tepla; nulový v.
vodička1, -y, -čiek ž.
1. zdrob. expr. voda: v. z prameňa (Horal.); vodička Hrona studená (Pláv.); Poumývame sa teplou vodičkou. (Ráz.-Mart.) Káčatá bežia za vodičkou. (Tat.);
2. hovor. expr. málo hodnotný, riedky nápoj: (Oni pijú) dobré, nezbierané (mlieko), so smotanou, kým my sa musíme uspokojiť s belasou vodičkou. (Zúb.); cigóriová v. (Fel.) riedka káva;
3. hovor. expr. liečebný, kozmetický al. iný tekutý prípravok: Lekár jej dal recept na vodičku, ktorou si mala vyplakovať rozboľavené ústa. (Zgur.) Vlasy sa im leskli od pomády alebo vodičiek. (Kuk.); v. na vyberanie atramentu (Tat.)
vodička2, p. vodič1
vodič1, -a, mn. č. -i m.
1. kto vodí niekoho al. niečo, kto udáva niekomu al. niečomu smer cesty; kto usmerňuje pohyby niekoho al. niečoho: v. dobytka; v-i mulíc (Žáry); div. v. bábok;
šport. športovec (bežec, motorista ap.), ktorý ide pred pretekárom, aby mu umožnil lepší výkon;
poľov. (mn. č. -e) pes, ktorý vodí poľovníka k postrelenej zveri;
2. kto vedie, usmerňuje, riadi chod motorového al. elektrického vozidla: v. auta, motocykla, traktora, v. električky, elektrického vlaku; v. tanku;
vodička2, -y, -čiek ž.;
vodičský príd. patriaci vodičovi; určený pre vodiča: v. preukaz; v-á skúška; v-á (ochranná) búdka (na traktore)
(jedna) vodička; (bez) vodičky; (k) vodičke; (vidím) vodičku; (hej) vodička!; (o) vodičke; (s) vodičkou;
(dve) vodičky; (bez) vodičiek; (k) vodičkám; (vidím) vodičky; (hej) vodičky!; (o) vodičkách; (s) vodičkami;