Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

svoreň -a m. súčasť na spájanie konštrukcií namáhaných ťahom (na voze, jarme ap.), svorník: železný s., brána so s-om

svoreň, -a m. silná krátka železná tyčka, slúžiaca na spájanie, upevňovanie, zachytávanie dvoch súčastí namáhaných na ťah (napr. na voze, na jarme ap.), svorník: železný s.; Oje majú mocné svorene. (Kuk.) Vytrhol svoreň z jarma, rozohnal sa ním. (Skal.) Brána nezaložená svoreňom, vrzla. (Vaj.)

(jeden) svoreň; (bez) svoreňa; (k) svoreňu; (vidím) svoreň; (hej) svoreň!; (o) svoreni; (so) svoreňom;

(dva) svorene; (bez) svoreňov; (k) svoreňom; (vidím) svorene; (hej) svorene!; (o) svoreňoch; (so) svoreňmi;

svoreň m silná krátka železná tyčka na spájanie, upevňovanie, zachytávanie konštrukcií namáhaných ťahom (na voze, jarme ap.): clanum axis vulgo sworen ex curru ademisset turiec 1562; sworen z dela železny lietava 1633; kowačowj, čuo do meskeho koča sworen zwarowal, na dwe karikj babkj sprawil, dano den 30 žilina 1693–94; wzal pastorok wos z rebrynamy, ze swornom, z lyeučamy, z retgaskou mezy woly s. l. 1774; muškateri obrali ten vuoz, vzali s neho svoren zelezny janovík 18. st;
svorňový príd: swornowy dlhy nebožjecz bystrička 1725