svat, -a, mn. č.. -i/-ovia m.
1. tesť a svokor medzi sebou a vo vzťahu jedného z nich k manželke druhého;
2. nár. (obyč. v mn. č.) starší svadobní hostia, svadobníci: O rozmajrín som mala starosť, treba na perečko svatom, keď sa už má vydávať. (Kuk.); starý s. (Heč., Bedn.) svadobník (obyč. najstarší) poverený funkciou vedenia svadby, svadobných zvyklostí ap., starejší;
3. nár. pytač: Na nedeľu že by poslali svatov, Marka moja. (Tim.) Skočil na nových svatov so zprávou, že nijaké ohlášky sa písať nebudú. (Laz.)