strelec, -lca, mn. č. -lci m.
1. kto vie strieľať, kto strieľa: dobrý, znamenitý, výborný s.; Z otcovej hákovnice bol zázrak vystreliť, aby strelca nepokaličilo. (Jégé) Prezývali ho strelcom, lebo mal veľmi dobré oči. (Tim.); voj.: guľometný s. obsluhujúci guľomet; s. u delostrelectva člen obsluhy dela; s. lietadla člen posádky vo vojenskom lietadle; padákový s.; hist. s-i na hradbách ktorí obsluhovali strelné zbrane na hradbách;
2. poľovník, lovec z povolania: Bzikne nám sťa srna strelcom. (Hviezd.) Každá žilka sa vypäla v ňom. Ani strelec, keď mu divina ide na mušku. (Kuk.) Rada ťa ako mačka vtáčka a strelec zajačka. (Kal.); poľov. línia. s-ov rozostavení strelci pri love; žart. sviatočný s. občasný; ktorý málokedy trafí;
3. v stredoveku i v niektorých moderných armádach príslušník streleckých, jágerských al. horských pechotných útvarov: cisársky, krajinský s.;
4. šport. hráč, ktorý strieľa góly: s. gólu, s. koša;
5. šach. v šachovej hre figúrka, ktorou sa pobybuje poľami naprieč, hovor. bežec;
6. astron. Strelec jedno zo súhvezdí;
strelkyňa, -ne, kýň ž. k 1;
strelecký príd. k 1-4: s. pluk, s. zákop, s-á veža; s. spolok, s. oblek; s. šport, s-é preteky, s-á pohotovosť, s-é umenie, s-á muška;
strelecky prísl.: uplatniť sa s., s. pohotový, disponovaný hráč strelectvo, -a str. poľov., šport. strelecké umenie; strieľanie, streľba: základy s-a; guľové s.; športové s.; ovládať s.