sihoť, sigoť ž
1. suchá zem medzi ramenami rieky (obyč. porastená krovím): od sigoty k czieste, ktera gest na Kossczalowcziech, chrast wzdiczki wziwaly Prawoticziane trenčín 1583; y mrtwe telá z cinterýna okoličánskeho (voda) wimlela a dolu widgekom po sihoťach sem i tam porozhazowala p. ľupča 1635; (obyvatelia) krewja wyčystyly a sygoth wssecku pokosilj kláštor p. z. 1665; Wach pasyenky, luky nam odemlel a na sigot obratil adamovce 1715; mezy Wissegradom a Budynom sygote aneb ostrowy gsu s. Margaryty krp 1760; w pisyčnatých ale syhotách každý rok prutj magu se do zwazkuw zawazowati ph 1770
2. časť pevniny obkolesená vodou, ostrov: zeme wipisowatel kragjn položenj wypisuge, ktere byly na zemy vzdaleneg od more, sigotich (:insulis:), pulsigotich kob 1666; Melanchton gen na tem kumsstowal, aby od Creta syhotj prebywateluw onú znamenitu chwálu odňal pp 1734; mezitímto jsme prijšli do sigoti, morem z všech strán obklíčenég br 1785;
sihôtka [-ho-],
sigôtka [-ho-] dem k 1: od meg pamaty, kde wcžile sygotka, pany messtyane zahrady maly trenčín 1613; za žleby wedle pyly horneg suca syhotka bystrička 1730
P tpn Sygot žk 1473