príčina -y -čin ž.
1. jav, kt. podmieňuje vznik iného javu: p-ou smrti bol zápal pľúc
2. dôvod, pohnútka: mať p-u na smútok, hnev; trápi sa bez p-y; z tejto p-y, z týchto p-n preto;
príčinný príd.: p-á súvislosť;
príčinne prísl.;
príčinnosť -i ž.
dôvod to, o čo opierame svoje rozhodnutie, myslenie, konanie: urobiť niečo bez dôvodu • príčina (jav, ktorý podmieňuje vznik iného javu): mať príčinu na smútok • odôvodnenie: chýbal bez odôvodnenia • opodstatnenie • oprávnenie: jeho hnev má svoje opodstatnenie, oprávnenie • argument • dôkaz: uviesť argumenty • zmysel (dôvod konania, existencia): zmysel života • zámienka (vymyslený dôvod): nájsť si zámienku na odchod • pohnútka • motív: mať dobrú pohnútku, dobrý motív na vstup do koalície • hovor. titul: nemá na to titul • zádrapka (dôvod na spor): hľadať zádrapku • zried. záderka (Kukučín) • podklad: právny podklad žaloby
príčina p. dôvod
príčina, -y, -čin ž.
1. jav, ktorý spôsobuje, podmieňuje vznik iného javu (op. následok): p. choroby, smrti, nešťastia, vojny; hľadať, skúmať, odhaliť, vysvetliť p-u niečoho; Kto je príčinou tohoto nešťastia? (Vans.) kto ho zavinil, zapríčinil? Čo je tomu príčina? (Vaj.) čo to zavinilo, zapríčinilo? Sami ste si príčina (Kal.) na vine.
2. dôvod, pohnútka: hlavná, pravá, skutočná p.; urobiť niečo bez (vážnej) p-y, z neznámej p-y, z nepochopiteľných, z viacerých príčin, pre tú p-u; vec má svoje p-y; mať p-u urobiť niečo
(jedna) príčina; (bez) príčiny; (k) príčine; (vidím) príčinu; (hej) príčina!; (o) príčine; (s) príčinou;
(štyri) príčiny; (bez) príčin; (k) príčinám; (vidím) príčiny; (hej) príčiny!; (o) príčinách; (s) príčinami;