oráč -a m. kto orie (pluhom)
oráč -ča pl. N -či m. ▶ kto orie pôdu: o. skladá z voza pluh a brány; oráči už obrábajú zem; na jar vidno oráčov ísť na pole; Oráč nevšímavo orie ďalej, pastier si píska. [L. Ballek]
oráč, -a m. kto orie pôdu pluhom: Oráči kráčali za pluhmi. (Fr. Kráľ)
(jeden) oráč; (bez) oráča; (k) oráčovi; (vidím) oráča; (hej) oráč!; (o) oráčovi; (s) oráčom;
(traja) oráči; (bez) oráčov; (k) oráčom; (vidím) oráčov; (hej) oráči!; (o) oráčoch; (s) oráčmi;