kuruc -a m. hist. účastník stavovských povstaní v 17. a 18. stor. v Uhorsku;
kurucký príd.: k-é vojny
kuruc -ca pl. N -ci m.
kuruc -ca pl. N -ci m. ⟨maď. ~ lat.⟩ hist. ▶ uhorský vojak bojujúci na strane vzbúrencov v období stavovských protihabsburských povstaní v 17. a na začiatku 18. stor.: zajatí kuruci; mesto dobyté kurucmi; boje medzi kurucmi a cisárskymi labancami; Veľmi zle bolo na Orave, keď sa do oravskej doliny nahrnuli kuruci. [A. Habovštiak]
kuruc -a m. ‹maď› hist. účastník rozličných uhorských povstaní;
kurucký príd.
kuruc, -a m. hist.
1. vojak z Dóžovho povstania r. 1514;
2. stúpenec národnooslobodzovacieho boja v XVII.-XVIII. stor. v Uhorsku;
kurucký príd.: k-á vojna, k-á zástava, k-á pieseň, k-é vojsko
kuruc m účastník stavovských povstaní I. Tököliho a F. Rákociho: opet prissly kuruczy w noczy (P. ĽUPČA 1679); zabil kurucza (KRUPINA 1683); tak kuruc wždycky zustaval v městě (ŽD 1703-11) hromad kuruci; pani kurucy prichazagi (TRENČÍN 1706); -ka ž: P. atpn Hanuša Kurucka (BERTOTOVCE 1786 LP); -ky príd: na salvaqvardiu kuruckau (ŠTÍTNIK 1679); pred kurucskou wognou (BOŠANY 1748); -tvo [-o, -í] s 1. hromad oddiely kurucov: wssecko kuructwo do devotiy cys. se oddalo (Kal 18. st) 2. obdobie kuruckých vojen: w cžasu kurucztwy (P. ĽUPČA 1692); parteku w kurucztwa dostatu nechal (TURIEC 1708-12)