kompán, kumpán -a m. hovor. expr. spoločník, obyč. pri pochybných podujatiach: podozriví k-i, popíjať so svojimi k-mi
kompán, kumpán -na pl. N -ni m.
kompán, kumpán -na pl. N -ni m. ⟨nem. ‹ lat.⟩ hovor. expr. ▶ spoločník pri vykonávaní nejakej, často pochybnej činnosti: krčmový k.; podozriví kompáni; kompáni z mladosti; stretol kumpánov z basy; Kompáni ho nechali v kaši. [Milan Ferko]; Dvoch kumpánov nahovoril, aby dôstojníkov vystriehli a prepadli. [V. Krupa]
kompán p. priateľ 1, partner
kompán, -a m. hovor. často pejor. priateľ, druh, spoločník: veselý k. (Urb.); k. pri víne a pri kartách (Karv.); Kývame na svojich nových kompánov. (Chrob.)
kompán m. (kumpán) obyč. pejor. druh, spoločník: Kompáňi pekňe hraju a spievaju na chórusi (Bánovce n. Bebr.); Kebi ňe tvojo kumpaňi, ta bi śi aňi ňepil (Hradisko SAB); kumpán (Lutila KRE)
kumpán p. kompán
kompán [ko-, ku-] m lat 1. žiak, študent: kompanom do sskoly dano (ZVOLEN 1640); kompanom, kdy chodyly spyewat (ŽILINA 1655); na triumph kompanom do sskoli; kompanom, kdy examen mali (KRUPINA 1693; 1695) 2. pomocný učiteľ: kompana wezly na sskolnycztwo (ŠTÍTNIK 1646); (žiakov) kompan prepustil pred poludnim (KRUPINA 1675); rektoré a kompáni (BR 1785); -sky príd k 1: žjakom podle produkowaneg signatury kompanskeg (LUDANY 1653); -ik dem k 1: o swatokradežnem Janowi Molitoris, z lutheranskeho companika katolickem sskolnjkowi, nepoctiwem odtržencowi, znamo nam, že proscribuwaný byl (DuH 1726)