komorník -a mn. -ci m.
1. sluha na osob. obsluhu v šľachtických ap. rodinách: grófsky k.
2. hist. vysoký kráľovský úradník;
komorníčka -y -čok ž. komorná
komorník -ka pl. N -íci G -kov m. ⟨lat. ‹ gr.⟩ 1. ▶ osobný služobník v šľachtických a pod. rodinách, v panských domoch: hlavný kráľovský k.; k. princeznej; funkcia komorníka; Znepokojene vstal, ani nezavolal komorníka, sám si prehodil župan a začal dlhými krokmi premeriavať koberec. [K. Földvári]; Ináč vyzeral [Goethe] v súkromí svojej spálne a miestností, kam okrem komorníka nemal nikto prístup. [Anton Hlinka] 2. i hist. ▶ vysoká hodnosť; vysoký úradník na kráľovských a pod. dvoroch: bol tajným radcom a najvyšším komorníkom cisárskeho dvora; byť menovaný za pápežského komorníka ▷ komorníčka -ky -čok ž. k 1: potrebovala dobrú komorníčku; Kňažnú obliekali komorníčky za španielskou stenou. [Milan Ferko]
komorník -a m. (komorníčka -y ž. k 1. významu) ‹l < g›
1. (u nás predtým) osobný panský služobník: kniežací k.
2. hist. (v stredoveku) súdny posol: k. krajinského súdu
3. hist. (v stredoveku) vysoký kráľovský úradník; správca kniežacieho (kráľovského) majetku
4. hist. poddaný vlastniaci len dom al. aj malý nehnuteľný majetok (do 1/8 usadlosti)
komorník, -a, mn. č. -ci m.
1. sluha na osobnú obsluhu v šľachtických a veľkopanských domoch;
komornícky príd.: k-a livrej oblek komorníka (sluhu);
komorníctvo, -a str.
1. zamestnanie komorníka (sluhu);
2. hodnosť komorníka (úradníka)
(jeden) komorník; (bez) komorníka; (ku) komorníkovi; (vidím) komorníka; (ó) komorník!; (o) komorníkovi; (s) komorníkom;
(traja) komorníci; (bez) komorníkov; (ku) komorníkom; (vidím) komorníkov; (ó) komorníci!; (o) komorníkoch; (s) komorníkmi;