kóma -y ž. lek. hlboké bezvedomie
kóma kómy kóm ž.
kóma kómy kóm ž. ⟨gr.⟩ lek., psych. ▶ stav hlbokého bezvedomia: diabetická k.; upadnúť do kómy; ležať, byť v hlbokej kóme; prebrať sa z kómy; uviesť niekoho do umelej kómy do stavu pripomínajúceho kómu (z liečebných dôvodov), do umelého spánku
kóma -y ž. ‹g› lek., psych. hlboké bezvedomie pri ťažších poruchách látkovej premeny so stratou voľnej činnosti akéhokoľvek druhu;
komatózny príd.: k. stav
koma1 -y ž. ‹g› lingv. zried. čiarka ako rozdeľovacie znamienko; hud. čiarka označujúca frázovanie v speve a v hre na dychových nástrojoch, miesto pre vdych
koma2 -y ž. ‹g›
1. opt. chyba zobrazovacích optických prístrojov prejavujúca sa neostrosťou a nesúmernosťou obrazov
2. astron. plynný obal jadra kométy, vlas, chvost
3. hud. malý akustický rozdiel, ktorý sa prejavuje pri matematickom určovaní približne rovnakých výšok tónov: pytagorejská k. rozdiel medzi dvanástimi kvintami a siedmimi oktávami; syntonická k. rozdiel pytagorejskej a prirodzenej tercie
kóma, -y ž. lek. stav hlbokého bezvedomia;
komatózny príd.: k. stav v ktorom chorý upadá do bezvedomia
koma m. 1. čiast. jstrsl kmotor, krstný otec vo vzťahu k rodičom dieťaťa: To mi je koma (Kociha RS); Koma prídu zbierač pencle (Španie Pole REV) 2. čiast. jstrsl priateľské oslovenie dospelého muža: Koma, ši si doma? (Rovné RS); Koma, gďe si bou̯? (Tek. Trsťany LVI); Ej, koma, mrcha krmom chováš! (Príboj MK)
koma1 m maď kmotor; familiárne oslovenie blízkeho človeka, priateľa: komaczku, merkugtie sedem a dwaczet zlatih, on odpowedal, nebog se, koma, weczy statek sem warowal (ZVOLEN 1645-82); počkag, koma, czuo z tohoto bude (KRUPINA 1695); komáček dem expr: nestarag se, komačku, ya penize dam (LEHÔTKA 1673); komacsku, ty hunczfuty nisst by boly neziskaly (LACLAVÁ 1718)
koma2 s neskl gr gram diakritické znamienko, čiarka: pri sstrychle aneb komma zadržuge se hlasem tak dlauho, pokud se muže poweděti gedno (GT 1780); interpunctie, t. g. koma, kolon, semicolon (TiS 1788)