koštiaľ, -a, mn. č. -le m. hovor. expr.
1. kosť, kus kosti: ohrýzať k-e; spráchnivejú synov koštiale (Sládk.)
● rujú sa ako psi na koštiali hádajú sa o zisk; Hľadieva na svet nechápavo ako vrana do koštiaľa. (Gab.)
2. drevnatý koreň kapusty al. kalerábu, hlúb;
koštiaľový príd.;
koštialik, -a m. zdrob.