klin -a m.
1. nadol sa zužujúci plochý nástroj na štiepanie, upevňovanie ap.: vraziť k. do dreva, podložiť nábytok k-om
2. vec podobná klinu: pulóver s k-om vpredu
● k. k-om vybíjať naprávať vec tým, čím sa pokazila; → vraziť k. medzi niekoho, niečo;
klinový príd.: k-é písmo v podobe klinov; k. remeň s klinovým profilom
klin -u m., klina -y ž. ‹f› ekol. postupná al. stupňovitá (graduálna) zmena v súvislých populáciách organizmov;
klinálny príd.: ekol. k-a variabilita premenlivosť organizmu spôsobená postupnou zmenou určitého znaku vnútri areálu druhu
klin, -a m.
1. zahrotený kus dreva, kameňa al. kovu, slúžiaci na rozličné ciele (napr. na štiepanie dreva, na podkladanie kolies a pod.): vraziť k. do dreva; archeol. pästný k. nástroj predhistorického človeka
● ani k-om mu to z hlavy nevybijú nedá sa presvedčiť, je tvrdohlavý; klin sa klinom vybíja (porek.) čím sa niečo pokazilo, tým sa to aj napraví; vraziť k. medzi priateľov rozdeliť, znepriateliť ich; vraziť k. do boku nepriateľskej armády roztrhnúť ju;
2. čo má podobu klina: divé husi letia v k-e; meteor. k. vysokého tlaku vzduchu;
3. veľký klinec, na konci obyč. zahnutý: zabiť k. do steny; šaty visia na k-e;
tech. ostrý železný predmet na spájanie trámov, dosák ap.;
klinový príd. majúci tvar klina: k-é písmo typ ideografického písma u starých Sumerov, Babylončanov a Asýrčanov; k-ý znak;
klinok, -nka m. zdrob.
(jeden) klin; (bez) klina; (ku) klinu; (vidím) klin; (ó) klin!; (o) kline; (s) klinom;
(tri) kliny; (bez) klinov; (ku) klinom; (vidím) kliny; (ó) kliny!; (o) klinoch; (s) klinmi;