klin, -a m.
1. zahrotený kus dreva, kameňa al. kovu, slúžiaci na rozličné ciele (napr. na štiepanie dreva, na podkladanie kolies a pod.): vraziť k. do dreva; archeol. pästný k. nástroj predhistorického človeka
● ani k-om mu to z hlavy nevybijú nedá sa presvedčiť, je tvrdohlavý; klin sa klinom vybíja (porek.) čím sa niečo pokazilo, tým sa to aj napraví; vraziť k. medzi priateľov rozdeliť, znepriateliť ich; vraziť k. do boku nepriateľskej armády roztrhnúť ju;
2. čo má podobu klina: divé husi letia v k-e; meteor. k. vysokého tlaku vzduchu;
3. veľký klinec, na konci obyč. zahnutý: zabiť k. do steny; šaty visia na k-e;
tech. ostrý železný predmet na spájanie trámov, dosák ap.;
klinový príd. majúci tvar klina: k-é písmo typ ideografického písma u starých Sumerov, Babylončanov a Asýrčanov; k-ý znak;
klinok, -nka m. zdrob.