kantár -a L -i mn. -e m. hovor. ohlávka
kantár -ra L -ri pl. N -re m. ⟨turk.⟩ ▶ časť konského postroja na hlavu, ohlávka so zubadlami: pritiahnuť k.; chytiť, držať koňa pevne za k.; Preto mu na kantár pripínali starý klobúk, aby nevidel sklon cesty. [A. Bednár]; Teraz sú už obidvaja múdrejší, radi behajú so saňami po hore, a keď sa chystáme na jazdu, sami pchajú hlavy do kantárov. [K. Jarunková] ▷ kantárik -ka pl. N -ky m. zdrob.: napraviť poníkovi k.
kantár -a m. ‹maď < tur› ohlávka aj so zubadlami
kantár p. ohlávka
ohlávka časť (konského) postroja upevnená na hlave zvieraťa • zastaráv. kantár: držať koňa za ohlávku, za kantár • zried. náhlavok • nár.: ohlávok (Jégé) • ohlavník (Ondrejov)
kantár, -a, 6. p. -i, mn. č. -e m. časť konského postroja na hlavu, uzda: Gazdovia držali kone za kantáre. (Tat.); pritiahnuť k., pren. (o človeku) byť prísny k niekomu, držať ho nakrátko: Hneď prvý deň položila mu (mužovi) kantár na plecia (Tim.) začala ho držať nakrátko;
kantárik, -a m. zdrob.
(jeden) kantár; (bez) kantára; (ku) kantáru; (vidím) kantár; (ó) kantár!; (o) kantári; (s) kantárom;
(štyri) kantáre; (bez) kantárov; (ku) kantárom; (vidím) kantáre; (ó) kantáre!; (o) kantároch; (s) kantármi;