hana -y hán ž. zneváženie, potupenie, pohanenie: váľať, kydať na niekoho h-u; človek bez h-y bezúhonný
● → rytier bez bázne a h-y
Haná Hanej ž.
hana hany hán ž.
Hana Hany Hán ž.
Anna Anny Anien [aňien] ž. ⟨hebr.⟩ ▶ ženské rodné (krstné) meno ◘ parem. okolo Anny páli ako chlebová pec (26. júl) ▷ dom. Hana Hany Hán, Anča Anče Ančí, Anica -ce Aníc, Anina -ny Anín, Anuľa, Hanuľa -le -núľ; zdrob. Anka, Hanka -ky -niek, Anička, Hanička -ky -čiek
Haná Hanej ž. 1. ▶ oblasť v juhovýchodnej časti Českej republiky na strednej Morave, vyznačujúca sa významnou poľnohospodárskou činnosťou, ľudovými zvykmi, krojmi a hanáčtinou: pochádzať z Hanej 2. geogr. ▶ rieka na strednej Morave v Českej republike, pravostranný prítok rieky Morava ▷ Hanák -ka pl. N -áci G -kov m.; Hanáčka -ky -čok ž.
Hana Hany Hán ž. ⟨hebr.⟩ ▶ ženské rodné (krstné) meno ▷ dom. Hanuľa -le Hanúľ; zdrob. Hanka -ky Haniek; Hanička -ky -čiek, Hanuľka -ky -liek; ↗ i Anna
hana hany hán ž. ▶ znevažujúce, potupujúce vyjadrovanie sa o niekom, zdôrazňujúce najmä jeho chyby, nedostatky, zlé vlastnosti a pod.; uvalenie hanby na niekoho; syn. potupa, pohana; op. chvála: očistiť svoje meno od hany; niesť na sebe pečať hany; zmyť hanu z niekoho; vystaviť niekoho hane; nešetril slovami hany; z jeho úst odznelo viac chvály ako hany; Neurobil nič také, za čo by musel otec počuť slovo hany. [J. Štiavnický]; Za statočnú robotu sa jej vždy ušla len hana a buchnáty do chrbta. [A. Habovštiak] ◘ fraz. bez bázne a hany a) čestne, odvážne b) iron. nehanebne, bez zábran, bezočivo; človek bez hany bezúhonný človek; rytier/hrdina bez bázne a hany statočný a poriadny, dokonalý muž; skúpa chvála hotová hana chválou netreba šetriť
hana pohŕdavé, znevažujúce vyjadrovanie sa o niekom; uvalenie hanby na niekoho • pohana • potupa: vystaviť niekoho hane, pohane; zmyť hanu, potupu • urážka (ublíženie na cti výrokom al. činom): surová urážka • kniž. poškvrna: zbaviť sa poškvrny • kniž. infámia (najmä na cti)
urážka výrok, správanie, čin, ktorý sa dotýka niečej cti: urážka ľudskej dôstojnosti • hana: váľať na niekoho hanu • pohana: zbaviť sa pohany • poškvrna: zmyť poškvrnu • potupa: vystaviť niekoho potupe • poníženie: znášať poníženie • zastar. uníženie (Vajanský) • zastar. útržka (Vansová)
Haná, -nej ž. kraj na Morave v poriečí rieky rovnakého mena;
Hanák, -a, mn. č. -ci m. obyvateľ Hanej; človek pochádzajúci z Hanej;
Hanáčka, -y, -čok ž.;
hanácky príd.: h. kroj, h-e nárečie; kuch. h-e koláče druh pečiva
hana, -y, hán ž. vyčítanie nedostatku al. chyby, obyč. s úmyslom dakoho al. dačo znevážiť, potupiť; potupenie, pohanenie: kydať, sypať h-u na niekoho, na niečo; človek, šuhaj bez h-y bezúhonný, bez chyby, taký, ktorému nič nemožno vyčítať; Trpela biedu, hanu, krivdu. (Tim.)
haňa ž. šar pejor. posmešný názov pre dedinské dievča: Taki pan z mesta, a haňu sebe našol (Hendrichovce SAB)
hana ž. 1. strsl, zsl zneváženie, potupa, pohanenie: Iba hani ždi na mňä viratúva (Párnica DK); Čo bi som já dav na seba hanu kidat! (Lukáčovce HLO) L. dad hanu (Viničné MOD) - pohaniť 2. csl expr. chyba, nedostatok: Ňenašieu̯ na ňej hani aňi za ňechet (Krivá DK); Nijakú hanu na nom nevidžím (Chyžné REV); Ňeňijé mu hani (Bošáca TRČ); Temu koňovi neňi hani (Brodské SKA); Toti dzifce ňid hani (Dl. Lúka BAR)
hana ž pohanenie, hanba, potupa: pakli by gste memu statku hanu dawali (B. BYSTRICA 1610); sčastky chwaly, sčastky pak hany hodne wecy (SP 1696); lydj wsselyčo o tom kasstylowy zmysslagj a žie on w niom žadneg hany nachazetj nemuže (DUBNICA n. V. 1722) nedostatku; neni žadneho skutku tak dobreho, kteri bj nemel za sebu nenawyst a hanu (CS 18. st); x. pren hrach v sedlaku y panu ma swau chwalu, take hanu (MBF 1721) chvália ho i hania; krátku chwálu, dluhu hanu beru od márnosti (GV 1755) málo chvály, veľa hanby