hajnal m. (hejnal) 1. novohr prvý prípitok na svadbe: Ko_dza prvú skľeňičku naľejú páľeno, hriato, to sa zvalo hajnal (Ľuboreč LUČ) 2. zvol debnársky obručový tanec: A tak ťen hajnal bolo jeďinuo, gďe sa ďebnár rozveseliu̯ (Slov. Ľupča BB) 3. gem, šar rezká melódia, ktorú obyč. hrávala cigánska kapela: Vo ftorok choďili po ďeďiňe paropci z hajnalom, z muzikóv (Mur. Dl. Lúka REV); A pri tich stoloch śe vedz i hejnal vihraval (Sedlice PRE)
hejnal p. hajnal
hajnal m maď svadobný sprievod ráno po svadbe, ľud. zvyk vyberania darov pre novomanželov: penjžne collecti, jako též zachovávaný hajnal po svadebnjm veselj se zabraňujj a cassiruji (P. BYSTRICA 1723); pren ranná pieseň: haynal wssychni zaspýwagme (CC 1655)