hajdúch -a mn. -si m. hist.
1. ozbrojený úr. al. panský sluha v býv. Uhorsku, dráb
2. hajdúsi skupina uhorského obyvateľstva, kt. počas stavovských povstaní uhorskej šľachty tvorilo jadro povstaleckých vojsk;
hajdúsky príd.: h-e oddiely; h. tanec odzemok
hajdúch -cha pl. N -úsi G -chov m. ⟨maď.⟩ hist. 1. ▶ ozbrojený úradný al. panský sluha v bývalom Uhorsku, dráb: stoliční, župní hajdúsi; mestský h.; dvere strážili dvaja hajdúsi s vytiahnutými šabľami; hajdúsi chytili zbojníka; Hneď aj poslal sluhu po hajdúchov, aby zaraz prišli dvoch chlapcov zviazať a do väzenia odviesť. [A. Habovštiak] 2. obyč. pl. hajdúsi ▶ uhorskí žoldnieri najatí na stráženie hraníc s Osmanskou ríšou (v 16. - 17. stor.), ktorí tvorili počas stavovských povstaní uhorskej šľachty jadro povstaleckých vojsk: bočkajovskí hajdúsi pustošili obce; Na náklady dvora postavili uhorskí magnáti oddiely husárov a hajdúchov. [SPR 2003]
hajdúch1 -a m. ‹maď› hist.
1. ozbrojený úradný al. panský sluha v bývalom Uhorsku, dráb
2. (v 16. – 17. stor.) uhorský žoldnier;
hajdúsky príd.: h. tanec mužský historický tanec, ktorý sa tancoval so zbraňou v ruke, odzemok
hajdúch2, hajduk1 -a mn. N -y m. ‹maď› tan. hajdúsky tanec, odzemok
dráb príslušník ozbrojenej poriadkovej a bezpečnostnej služby v Uhorsku • pandúr (ozbrojený úradný al. panský sluha v Uhorsku) • hajdúch (ozbrojený úradný sluha v Uhorsku)
hajdúch p. dráb
hajdúch, -a, mn. č. -si m.
1. ozbrojený úradný al. panský sluha v býv. Uhorsku, dráb, strážnik: stoličný h., panský h.;
2. druh uhorských žoldnierov v XVI.-XVII stor.: bethlenovskí, bočkajovskí h-i;
hajdúsky príd.: h-a čiapka; h-e vojská, oddiely; h. tanec odzemok;
hajdústvo, -a str. hajdúsky stav, zamestnanie hajdúcha
(jeden) hajdúch; (bez) hajdúcha; (k) hajdúchovi; (vidím) hajdúcha; (ó) hajdúch!; (o) hajdúchovi; (s) hajdúchom;
(dvaja) hajdúsi; (bez) hajdúchov; (k) hajdúchom; (vidím) hajdúchov; (ó) hajdúsi!; (o) hajdúchoch; (s) hajdúchmi;