hába háby háb, hábka -ky hábok ž. pejor. zastar. ▶ človek zlých vlastností, naničhodník, podliak: je to poriadna h.; Bol som hába, to je pravda, ale nie až taká, aby som zahynul guľkou ako nejaký lotor. [P. Kováčik]; Vy len to beriete, čo sa dá prepiť, pekné hábky ste vy! [P. Hrúz]; pren. ľahká hába [M. Krno] pobehlica ▷ hábočka -ky -čiek ž. zdrob. expr.: on je dobrá h.
hába, -y ž. hovor. súčiastka obleku, oblek: ošumelá h. (Tim.); Vyšívala akúsi hábu farbistými hodvábmi. (Jégé) Sme len červené nosy, ostatok samá hába, samý teplý odev. (Al.);
pren. pejor. o človeku zlých vlastností, o zlom, neporiadnom ap. človeku: Čo? Gdol? Dobrá hába! (Ráz.) Maru pozná, čo je za hábu. (Tim.);
hábka i hábočka, -y ž. zdrob. expr.