chňup -pa pl. N -pi/-povia m. subšt. ▶ hlúpy, nerozvážny, nevychovaný človek, chumaj, chruňo, trkvas (obyč. v nadávkach); syn. hňup: vyjadrovať sa ako ch.; bol to ch. a primitív; muži sú namyslení chňupi [J. Johanides]; Chňupi, nevedia, komu tlieskajú. [P. Jaroš]; Vtedy sa naňho pozrela ako na kardinálneho chňupa, s ktorým neradno stratiť slovko. [P. Kováčik]
chňup p. hlupák
chňup, -a, mn. č. -ovia i chňupák, -a, mn. č. -ci, zried. i chňupáň, -a m. hovor. pejor. hlupák, sprosták, truľo, chmuľo: chňup sprostý (Ráz.-Mart.); Vedel, že panák je do strojov chňup. (Rys.) Azda by som mala ísť za takého chňupáka? (Urbk.) Chňupáň neohrabaný! (Urbk.);
chňupaňa, -ne, -ní ž. hlupaňa, sprostaňa