živica, -e, -víc ž.
1. tekutá, na vzduchu tuhnúca a príjemne voňajúca látka, vytekajúca najmä z poranenej kôry ihličnatých stromov: smreková, jedľová ž.; Nový dom postavili z dobrého dreva, čo voňalo živicou. (Ondr.) Dýchal do pŕs tuhú vôňu živice, rozpálenej slnkom. (Vaj.); chem. prírodné, syntetické, umelé ž-e;
2. obyč. v mn. č. živice, -víc ban. beztvaré, krehké, žlto a hnedo sfarbené látky rastlinného pôvodu;
geol. praveké horľaviny organického pôvodu (napr. asfalt, ozokerit, nafta), bitúmeny;
živicový i živičný príd. k 1: ž-á vôňa, ž-é látky