žiaľ1, -u m. zármutok, pocit smútku, duševná bolesť: mať, cítiť, pociťovať ž. (za niekým, za niečím), premáhať, zaháňať, tajiť, dusiť v sebe ž., nadišiel ho, zachvátil ho ž.; byť v ž-i žialiť; plakať od ž-u, piť, opiť sa od ž-u, zomrieť, zahynúť, zmárniť sa od ž-u (ž-om); bás. vyliať, vyspievať svoj ž. vyjadriť; hlboký, ťažký, pálčivý, nevýslovný ž.
● srdce mu puklo od ž-u (ž-om) utrápil sa; zapiť (zaliať), zapíjať (zalievať) ž. napiť sa, piť zo smútku
žiaľ2 čast.
1. hodnotí vyslovenú skutočnosť ako hodnú poľutovania; žiaľbohu. Žiaľ, nemôže vás uviesť do salónu. (Barč.) Žiaľ, dnes (továrne) napospol driemu. (Kuk.)
2. vetná prísl. hodnotí skutočnosť vyslovenú vedľajšou vetou ako hodnú poľutovania: Žiaľ, že jeho (života) prázdnotu zbadáš až vtedy, keď si temer na méte. (Kuk.)
3. vetná prísl. v prísudku vyjadrenom neosobnou väzbou vyjadruje, že je niekomu niekoho al. niečoho ľúto: Nebožiatko, ako mi ťa žiaľ. (Záb.) Bolo žiaľ na neho sa dívať. (Jes-á)