žartovať (nár. i žartovať sa), -uje, -ujú nedok.
1. (o čom, o kom i bezpredm.) robiť žarty: Počul spoločníkov žartovať o svojom položení. (Jégé) Žartuje ticho so šichníčkami. (Tim.) Hádam len žartujete? (Kal.) nemyslíte to vážne, opravdivo. Nedorážaj, na moj dušu, nedorážaj! Ja nežartujem. (Taj.) myslím, chápem, beriem to vážne (výstraha niekomu, kto niekoho pokúša, uťahuje si z niekoho ap.); nehodno s ním žartovať je prchký, popudlivý, prudký; „Už je dobre,“ teší sa Anna, „už sa pán farár žartujú.“ (Tim.)
2. expr. (s čím, s kým) ľahkomyseľne zachádzať, ľahkomyseľne sa správať k niečomu (k niekomu): S chorobami netreba žartovať. (Lask.) S ohňom nežartuj a vode never. (porek.); opak. žartúvať, -a, -ajú;
dok. zažartovať (si), -uje, -ujú