švihať, -á, -ajú nedok.
1. (čím) prudko niečím pružným, ohybným pohybovať: š. prútom, trstenicou, bičom, korbáčom, š. lasom, š. šabľou; Sivky hádzali sa, len tak švihalo (Vaj.) rýchlo klusali.
2. (čo, koho, komu do čoho) biť, udierať, šibať, šľahať, obyč. niečím pružným, ohybným: š. psa; Zuza sa červenie, akoby ju prútom švihali. (Tim.) Haluze mu švihali do tváre. (Pláv.)
3. expr. veľmi rýchlo, prudko sa pohybovať, lietať, behať ap.: Vraník švihá hore vrchom. (Kub.) Po nebi švihajú lastovice. (Vaj.); pren. Jej sivé oči švihali po doline (Vaj.) pozerali sa;
dok. švihnúť
|| švihať sa (čim) biť sa, šľahať sa niečím pružným: š. sa bičom;
dok. švihnúť sa
švihnúť, -ne, -nú, -hol dok.
1. (čim, zried. i čo) niečím pružným, ohybným prudko mávnuť, šľahnúť: š. bičom, paličkou, korbáčom, š. mečom, päsťou; [Janko] pochytí valašku, švihne ju v povetrí. (Lask.); pren. expr. š. na niekoho očami prenikavo sa pozrieť;
2. (čo, koho čím) niečím pružným, ohybným udrieť, šibnúť, šľahnúť: š. kone; [Ondro] švihol ju [Zuzu] po chrbte. (Tim.) Chytia makovú lokšu a švihnú ňou zaťa medzi oči. (Heč.); pren. Osud švihne ju prísne (Sládk.) stihne ju niečo ťažké, nepríjemné.
3. expr. veľmi rýchlo, prudko preletieť, prebehnúť, mihnúť sa: Okolo ucha švihla mi guľa. (Vaj.) Vtom švihne remeň a počne vyplácať. (Ráz.); pren. Jej oči švihli po doline (Vaj.) náhle, rýchlo sa pozrela. Polnocou švihol hvizd (Mih.) zaznel;
nedok. švihať
|| švihnúť sa
1. (čím) udrieť sa niečím pružným: š. sa bičom;
2. veľmi rýchlo, prudko, švihom sa pohnúť, prudko vybehnúť: Švihol sa z miesta junák mladý. (Hviezd.);
nedok. k 1 švihať sa