Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

haniť znevažujúco sa o niekom, niečom vyjadrovať, uberať niekomu vážnosť, česť • znevažovať: haniť, znevažovať prácu niekoho • tupiť • urážať: tupila, urážala jej ochotu pomôcť • hanobiť • zneucťovať (hrubo haniť): hanobiť meno niekoho, zneucťovať presvedčenie niekoho • zried. paškvilovať (Hurban) • utŕhať na cti (niekomu) • kniž. przniť • expr. pľuhaviť: verejne ma pľuhaví • fraz. hádzať kamením (po niekom) • ohovárať • očierňovať • osočovať • hovor. expr.: roznášať • rozvláčať • bridiť • hnusiť • špiniť • hovor. expr. špintať (úmyselne hovoriť nepravdu o niekom): ohovárajú, očierňujú nás, že sme nepomohli; bridí moju robotu; špiní, špince naňho, kde len môže • hovor. škandalizovať (verejne haniť): škandalizovať zasadnutie parlamentu • nár. hudiť • expr.: šprihať • brýzgať: šprihá na ich odrodilstvo, haní ich odrodilstvo

nadávať 1. hovoriť ostré, urážajúce slová (niekomu al. na adresu niekoho, niečoho) • hromžiť (na niekoho, na niečo): nadával kolegovi, na kolegu; hromžil na neporiadky • expr.: papuľovať • grobianiť • šprihať • šľakovať • brýzgať • hromovať (na niekoho, na niečo): každému papuľuje, grobiani; šprihal, brýzgal mu do očí jedovaté slová; hromoval na nespravodlivosť • hovor. šimfovať: šimfoval na vedúcu • hovor. expr. pyskovať: nič sa mu nepáči, jednostaj pyskuje • pejor.: brechať • štekať • havkať (na niekoho): brechali, štekali na seba • expr. fákať (Vajanský) • haniť • hanobiť • tupiť • ohovárať (nadávať na niekoho v jeho neprítomnosti): hanil, hanobil pamiatku otca • expr.: špiniť • očierňovať: špinil celú rodinu • rúhať sa (komu, čomu; hrubo nadávať na niečo posvätné): rúhal sa Bohu, nebu

2. v nespokojnosti používať hrubé výrazy • hrešiť: nadáva, hreší ako pohan • hromžiť • hromovať • zlorečiť: stále len hromží, zlorečí • kliať • preklínať (nadávať s kliatbami): preklína nebo i zem; kľaje ako kočiš • hovor. expr. bohovať: bohoval, až sa hory zelenali

ohovárať úmyselne hovoriť nepravdu o niekom, niečom, šíriť klebety o niekom, niečom • osočovať • ovrávať • expr. očierňovať: ohovára ho, osočuje pred celou rodinou • nactiutŕhať (ubližovať na cti) • hovor. expr.: omaľúvať • roznášať • rozvláčať: omaľúva nás, kde môže; roznáša, rozvláča o ňom, že pije • expr.: špiniť • špintať • šprihať (hanlivo, so zlosťou): špiní, špince, šprihá na všetkých, na poriadnych ľudí • fraz. expr. otierať si jazyk (o niekoho) • expr.: omieľať • prepierať: klebetnice si ustavične oňho otierajú jazyk, omieľajú ho, prepierajú ho • expr. obrábať: ženy zasa kohosi obrábajú • nár. obsudzovať • klebetiť (o niekom) • kniž. insinuovať (neprávom upodozrievať) • hovor. škandalizovať (verejne ohovárať, vyvolávať škandál)

p. aj haniť

šibať 1. udierať, obyč. niečím ohybným, pružným: šibať dievčence šibákom • švihať • plieskať (prudko pohybovať al. udierať obyč. niečím pružným): švihať dobytok korbáčom • šľahať (prudko udierať niečím ohybným): šľahať kone bičom • expr.: šibkať • pošibkávať • pošibávať • svižkať (jemne): pes šibká, pošibkáva, svižká chvostom • bičovať • kniž. mrskať (bičom týrať): bičovať otrokov • nár. šmihať • expr. šprihať: blesky šprihajú • biť • udierať • bubnovať (o vetre, daždi): dážď bije, udiera, bubnuje do oblokov

2. p. hádzať 1 3. p. klíčiť 4. p. bežať 1

šľahať 1. niečím pružným, ohybným prudko pohybovať a obyč. aj udierať; prudko dopadať: šľahať dobytok korbáčom; dážď šľahal do tváre • švihať • šibať (miernejšie): švihá prútom vo vzduchu; pes šibe chvostom; šibať dievčence šibákom • expr. zried. šľahotať: plamene vysoko šľahocú • plieskať (vyvolávať pritom prenikavý zvuk): plieskať korbáčom; vietor plieskal do oblokov • bičovať (obyč. šľahať bičom): zajatca dali bičovať; dážď bičuje telo • kniž. mrskať • nár. šprihať: oheň, blesk šprihal

p. aj biť

2. prudkými pohybmi spracúvať, kypriť • trepať: šľahať, trepať bielky na sneh; šľahať, trepať šľahačku, smotanu

3. p. hádzať 1

šprihať 1. p. haniť, ohovárať 2. p. šľahať 1