škorpión -a mn. N a A -y m. článkonožec, kt. má chvostovú časť zakončenú jedovatým hrotom, šťúr, zool. Euscorpius, Buthus
škorpión G a A -na pl. N a A -ny m.
škorpión -a m. ‹g› zool. článkonožec radu Scorpiones s klepietkami a s jedovatým tŕňom v zadočku: pichnutie š-om
škorpión chrobák, ktorý má chvostovú časť zakončenú jedovatým hrotom • šťúr (neodb.): uštipnutý škorpiónom, šťúrom
škorpión, -a, mn. č. -y m. sťúr: On vslal ako škorpiónom uštipnulý z lavice. (Vaj.)
škorpión, škorpio m 1. článkonožec, kt. má chvostovú časť zakončenú jedovatým hrotom zool Euscorpius, Buthus: nepa: wodny sstjr, sskorpion; scorpio: sstjr, sskorpion (KrN 1795); scorpius: sskorpion, sstir (LD 18. st) 2. Škorpión, znamenie zvieratníka: nebeskych okršlku znameny, yakzto Sskopec, Bik, Waha, Sskorpio, Strelec (KoA 17. st); gegych menowánj (:znamení:) ge, gak nasleduge: Wáha, Sskorpio, Strelec (UČ 1781); -ový príd k1: kmen we wode wareny y s cibulu pečenu a pri koncy kmenowy oleg a škorpionowy pridany (RTA 17. st); oleum scorpionum: skorpionowý oleg (TT 1745); swé ruki s bobkowym neb sskorpionowým olegom potjerať (PL 1787)