šelma ž/m nem
1. dravé zviera: s. Pawel bogowal s sselmami (SP 1696); y widel gsem ženu sedjcy na sselmě brunatnég (MP 1718); sklonte se y wy k smutku, ptactwo, rjbi, sselmi skalné (PoP 1723-24); gá sem do wčilegssku žil gako gedna nerozumná sselma (VP 1764); bestia: selma, howado (ML 1779); pren o diablovi: s. Martin umriti mage, djabla blizko lože spatril, rekl: co tu stogjš, skrwawela šelmo (MV 1676)
2. zlý človek, darebák, ničomník, naničhodník: ya, meczier z Trnawie, diwim zie tobie welicze, zie zi ti vczedlnika meho sselmu nazwal (TRNAVA 1549); (Andráš) tento pak nepobozne reczj mluwil: psi ssantawj, kulhawj, sakramentska sselma (ŽILINA 1622); p. Kacurgroffa Welkomožnost roskazala, abi kostol lutheranski zamkla Kernowa a žebi žadneho šelmu ta dnu nepustila (S. ĽUPČA 1689); Bakaj Gabor nenj hoden fiscusem bity, nebo ge sselma, zlodey (KRUPINA 1692); (galejník) ga sem od meg mladostj bol sselma welikj (MiK 18. st)
3. nezbedný, samopašný človek, huncút, šibal, nezbedník: má czera, tá sselma, ta skoro nicz negy (SNS 1786); falesna selma zagicek, to ge dobry zahradnicek (ASL 18. st)