škuta -y škút ž. hovor.
1. škutina
2. psica
škuta -ty obyč. pl. škuty škút ž.
škuta -y ž. ‹a› lod. široký vlečný riečny čln na pracovné účely
psica 1. planá horská tráva • hovor. škuta
2. p. suka
srsť porast na tele (zvieracích cicavcov): hustá srsť • vlna (srsť niektorých zvierat používaná ako surovina): ovčia vlna • štetina • zastar. šteť (tvrdá srsť ošípaných) • škutina • hovor.: škuta • škunta (tvrdá srsť zvierat, najmä svine, diviaka) • vlas • hromad. vlásie (konská srsť) • kožuch: zajac v zimnom kožuchu • expr.: kožušina • kožušinka: veverička má krásnu kožušinku
škuta p. psica 1
škuta1, -y, obyč. v mn. č. škuty, škút ž. hovor. ostrá zvieracia srsť, škutina: Kúpil som si zelený širák so štetkou z kančích škút. (Zúb.) Z prašivej ovce aspoň klk škuty! (Jes-á);
pren. expr. strapaté, ostré vlasy, čupry, čupriny: Dievča, vymetaj poriadnejšie, lebo ti vytrhám škuty. (Fr. Kráľ) Spod čapice škuty sa chlpia. (Pláv.)
● (po)chytili sa za š-y začali sa biť;
škutka, -y, obyč. v mn. č. škutky, -tiek ž. zdrob. expr. (Hviezd.)
škuta2, -y, škút ž. hovor. druh tvrdej, ostrej trávy, smilka: Roviny zakrýva tráva škuta, čo vyzerá ani štetky. (Fig.) Kosy sa šmýkajú iba na ostrej škute. (Heč.);
škutový príd.: š. porast