ľútostivý -vá -vé 2. st. -vejší príd. 1. ▶ ktorý ľahko podlieha ľútosti, súcitu, dojatiu, obyč. v súvislosti s nešťastím, utrpením a pod. iných, rozcitlivený; svedčiaci o tom; syn. súcitný: ľ. človek; ľ. pohľad; ľ. úsmev; mať ľútostivé srdce; je veľmi ľútostivá, hneď sa rozplače; tým ľútostivejším z nás vyhŕkli z očí slzy; Aká je to škoda, vzdychali v ľútostivom rozcítení staršie kolegyne, veď Evka by bola vynikajúcou ženou, vynikajúcou matkou. [J. Lenčo]; Niekde ani nemusela prosiť. Tí ľútostivejší dali vďačne, vedeli, že Hermína má malého chlapca sirotu. [L. Ťažký] 2. ▶ ktorý vyjadruje al. prejavuje ľútosť, zármutok, žiaľ a pod.; naplnený ľútosťou, bolesťou, žalostný, smutný, rozľútostený: ľ. ženský plač; ľútostivá rozlúčka s matkou; v jej slovách zaznel akýsi ľ. podtón; vydral sa mu ľ. vzdych; ľútostivé priznanie kajúcne; Do očú sa mi tlačia slzy, v krku mi navrela ľútostivá guča. [E. Borčin]