ľúto vetná prísl. v neos. vetách je, prišlo mu ľ.
1. ľutuje niekoho, súcití s niekým: je mu ľ. chorého otca
2. mrzí, trápi ho: prišlo mu ľ., že odíde; je mi (veľmi) ľ. (veľmi) ľutujem (ospravedlnenie)
3. je mu clivo, banuje: je mu ľ. za mladosťou
4. ľutuje (stratu, námahu ap.): je mu ľ. peňazí (na cestu), roboty
ľúto prísl. iba vo vetnom základe so slovesami byť, prísť v neosobnom použití 1. (komu koho) ▶ mať pocit ľútosti, pocítiť ľútosť k niekomu, súcit s niekým (v nešťastí, v trápení a pod.), súcitiť: prišlo mu matky ľ.; je mi jej ľ.; bolo im ľ. chorého dieťaťa; Je teraz taký osamotený a v jeho očiach je toľko smútku, že mi ho príde ľúto. [M. Zelinka]; Prišlo mi ho ľúto a súcitne som ho objal okolo ramien. [Slo 2002] 2. (komu za kým, za čím; s vedľajšou vetou; s neurčitkom) ▶ precítiť smútok, clivotu za niečím, za niekým, smútiť, žialiť, cnieť sa: prišlo jej za ním ľ.; je mu ľ. za mladosťou; bude nám za vami ľ.; bolo mi ľ., že už odchádza; je mi ľ. opustiť tento dom a záhradu; Nie je vám ľúto rozlúčiť sa s nimi [s obrazmi]? [LT 1998] 3. (komu s vedľajšou vetou) ▶ mať pocit nespokojnosti, výčitiek, ľutovať; mrzieť, trápiť: je mi ľ., že to tak zle dopadlo; je mi ľ. (toho), čo sa stalo; bolo mu ľ., že tomu venoval toľko času; Ale mi zase bolo ľúto, že ma majú všetci za blázna. [V. Šikula] □ je mi ľúto nedá sa nič robiť (výraz rezignácie); je mi to ľúto (ospravedlnenie) ľutujem 4. (komu čoho) ▶ nechcieť niečo stratiť, nechcieť do niečoho investovať, banovať: je im ľ. vyhodených peňazí; prišlo jej ľ. strateného času; bolo mu ľ. každej koruny; bolo im ľ. každej premárnenej minúty, príležitosti; človeku je ľ. vyhodiť plesnivý lekvár; Bolo mi ľúto peňazí na vlak. [D. Dušek]; Sneh sa topí, stráca, a ľúto ti ho nepríde. [L. Ballek]
uľútostiť sa, uľútostniť sa pocítiť ľútosť voči niekomu, niečomu: uľútost(n)il sa nad prosiacim a pomohol mu • neos.: uľútiť sa • prísť ľúto • expr. neos. zľútiť sa: uľútilo sa, zľútilo sa mu starej ženy; prišlo jej ľúto, že ju nepozvali • rozľútostiť sa • rozľútostniť sa • rozžialiť sa (prepadnúť ľútosti, žiaľu): rozľútost(n)il sa, rozžialil sa sám nad sebou • kniž. zželieť sa: zželelo sa mi samej seba
ľúto vetná prísl. v neos. vetách je, bolo, bude, prišlo mi (ti, mu, jej, nám, vám, im) ľúto;
1. (koho, čoho, s neurč. i so spoj. že) mám (máš...) pocit ľútosti, zármutku, bolesti, žiaľu nad dakým al. z dačoho, mám (máš...) súcit s dakým; ľutujem (ľutuješ...) dakoho, dačo: Vieš, Jano, prišlo mi ťa ľúto. (Urb.) Možno im aj ľúto bolo zbedačeného ľudu. (Fr. Kráľ) Bolo mu ľúto krásnej tkaniny. (Vaj.) Matke Žive ľúto bolo dívať sa na toľkú skazu. (Vlč.) Ľúto mu bolo odrazu, že nemal matku. (Ondr.) „Bude vám ľúto!“ zvolala. (Kuk.)
2. (so spoj. že i bez spoj.) mrzí ma (ťa, ho...), trápi ma (ťa, ho...): Je mi ľúto, že zobudil chlapca. (Heč.) Bolo nám ľúto, ale na návštevy nezbývalo mnoho času. (Kuk.)
3. (za kým, za čím) je, bolo, bude mi (ti...) smutno, clivo, banujem (-eš...), cnie sa mi (ti...): Adam pri kare nemohol vydržať; ľúto mu bolo za otcom. (Jégé) Ej, za jedným mi len bude vždy ľúto, to nezabudnem nikdy! (Stod.)