ľúto vetná prísl. v neos. vetách je, bolo, bude, prišlo mi (ti, mu, jej, nám, vám, im) ľúto;
1. (koho, čoho, s neurč. i so spoj. že) mám (máš...) pocit ľútosti, zármutku, bolesti, žiaľu nad dakým al. z dačoho, mám (máš...) súcit s dakým; ľutujem (ľutuješ...) dakoho, dačo: Vieš, Jano, prišlo mi ťa ľúto. (Urb.) Možno im aj ľúto bolo zbedačeného ľudu. (Fr. Kráľ) Bolo mu ľúto krásnej tkaniny. (Vaj.) Matke Žive ľúto bolo dívať sa na toľkú skazu. (Vlč.) Ľúto mu bolo odrazu, že nemal matku. (Ondr.) „Bude vám ľúto!“ zvolala. (Kuk.)
2. (so spoj. že i bez spoj.) mrzí ma (ťa, ho...), trápi ma (ťa, ho...): Je mi ľúto, že zobudil chlapca. (Heč.) Bolo nám ľúto, ale na návštevy nezbývalo mnoho času. (Kuk.)
3. (za kým, za čím) je, bolo, bude mi (ti...) smutno, clivo, banujem (-eš...), cnie sa mi (ti...): Adam pri kare nemohol vydržať; ľúto mu bolo za otcom. (Jégé) Ej, za jedným mi len bude vždy ľúto, to nezabudnem nikdy! (Stod.)