čujný príd.
1. citlivý na sluchové vnemy: č-é uši, č. pes, mať č. spánok
2. kt. možno počuť: ledva č. šepot
3. expr. citlivý, vnímavý: mať č-é srdce;
čujne, čujno prísl.: č. spať; sotva č. zašepkal
čujne, čujno 2. st. -nejšie prísl. 1. ▶ vnímajúc zvukové podnety a reagujúc na ne: č. počúvať cudzie hlasy; Od jeho narodenia čujne spávam a bdiem, aby bol prikrytý. [H. Zelinová]; Obyvatelia mesta spia, čujne alebo tvrdým spánkom. [Š. Žáry]; Katka spávala veľmi čujno. [Ľ. Ondrejov] 2. ▶ aby sa dalo počuť, počuteľne, hlasne: šepkala sotva č.; na hlavnej ulici č. prúdi život; Potok sputnaný ľadom kde-tu skromne a sotva čujne zažblnkotal. [J. Géci]; Príliš hlasno kladie nohy, čujne pukajú prehýnajúce sa dosky. [P. Kováčik]; Aj na Klanického poliach bolo v tie časy čujno. [A. Plávka] ◘ fraz. spí čujne ako zajac v brázde citlivo reaguje v spánku na zvuky
1. citlivý na sluchové vnemy, dobre sluchom vnímajúci: č-é ucho, č. spánok, č. sen, č. spáč;
2. vnímateľný sluchom, počuteľný: č. bozk, č. šepot;
3. citlivý, jemný, vnímavý (op. tupý): č-á duša, č-é srdce;
čujno/-e prísl.
1. vnímavo, pozorne: č. spať, č. strážiť;
2. počuteľne, hlasne: č. znieť, č. šeptať; srdce č. búcha;
čujnosť, -ti ž. vnímavosť, citlivosť; jemnosť