čudák -a mn. -ci m. čudný, zvláštny človek: stal sa z neho č. a samotár;
čudáčka -y -čok ž.;
čudácky príd. i prísl.: č-e spôsoby; č. sa správať;
čudáctvo -a -tiev s.
čudák -ka pl. N -áci G -kov m. ▶ človek, ktorého správanie sa vníma ako zvláštne, nezvyčajné; čudný, divný človek: romantický, uzavretý, nespoločenský č.; sympatický, dobrácky, otravný č.; miestny, dedinský č.; stáva sa z neho č.; mať, získať povesť čudáka; byť tak trochu č.; mať niekoho za čudáka; si ty len č.!; Mňa aj vlastní rodičia považujú za čudáka preto, že sa najradšej túlam po horách celkom sám. [K. Jarunková]; Postavy outsiderov, čudákov či rázovitých figúrok z okraja spoločnosti nie sú už dávnejšie v slovenskej próze zvláštnosťou. [P. Vilikovský] ▷ čudáčik -ka pl. N -kovia m. zdrob.: usmievavý č.; čudáčisko -ka pl. N -ká G -čisk s. i -ka pl. N -kovia G -kov m. zvel.: náramné č.; taký čudáčisko, čo iba deti po dome straší [Vč 1971]; čudáčka -ky -čok ž.
čudák človek, ktorého správanie, prejavy sa vymykajú norme: v mladosti bol čudák • hovor. expr. patrón: je to čudný patrón, nechodí do spoločnosti • expr.: odľud • čudo (J. Horák) • zastar. podivín
čudák, -a, mn. č. -ci m. trochu pejor. človek s nezvyčajným, zvláštnym správaním, divný, čudný človek: Bol to čudák, vegetarián. (Vaj.) Stali sa čudákmi, bočiacimi od sveta. (Tat.);
čudáčka, -y, -čok ž.;
čudácky príd. i prísl.: č-e mušky, č-e spôsoby, č-e správanie sa, č-e chúťky, názory, kúsky; č. sa správať;
čudáctvo, -a str. nezvyčajné, zvláštne správanie sa; čudné spôsoby; čudné nápady
(jeden) čudák; (bez) čudáka; (k) čudákovi; (vidím) čudáka; (hej) čudák!; (o) čudákovi; (s) čudákom;
(traja) čudáci; (bez) čudákov; (k) čudákom; (vidím) čudákov; (hej) čudáci!; (o) čudákoch; (s) čudákmi;