čo1, čoho, čomu, o čom, (s) čím zám.
1. opyt. pýtame sa ním na vec (jav, zviera), na zamestnanie, povolanie, postavenie al. na stav osoby: a) v spojení so slovesom: Čo takého vám povedal? (Kuk.) Čím si zaslúžila tieto muky? (Kuk.) A v čom pôjdeš na sobáš? (Kuk.) Po čom ho dáte? (Kuk.) za koľko korún, za akú sumu? Čím je váš muž? (Mih.) aké má zamestnanie?
● čo za (so 4. al. 1. p.) aký, aká, aké: Pán boh vie, čo je to za sedliaka. (Ráz.) Čo za spôsob to boja? (Hviezd.) Čo za človeka zostúpi z ich kočiara? (Vaj.); b) bez slovesa v platnosti prísudku: Čo na to tvoja manželka? (Jégé) čo na to povedala? A čo so ženami? (Taj.) urobíme; Čo teraz? (Zúb.) urobiť; Čo tvoja hlava? bolí ťa? Čo s tým? treba robiť; A čo ty? čo robíš, ako sa máš? A vy čo? robíte, myslíte; c) uvádza rečnícku otázku, niekedy vo forme zvolacej vety (v spojení so slovesom al. bez slovesa): Čo sa dá robiť! nič sa nedá robiť; Čo koho do toho? nech sa o to nik nestará; Čo mňa do ženských krámov? (Taj.) nestarám sa o ne; Čo ťa po tom? nestaraj sa o to! Čo (tam) po ňom! netreba sa oň starať; d) býva v platnosti mennej opytovacej vety po úplnej otázke: Var` ich (deti) poškrtím, keď sú, či čo? (Podj.) Ale čo bude s Evkou, ak je to pravda? Čo-čo? (Kuk.); e) vo zvolacích vetách (obyč. s cit. hľa) má niekedy ukazovací význam: Tak hľa, čo som mu vykázala! (Tim.) Hľa, na čo stihne myslieť! (Kuk.) Hľa, čo sa stalo zo mňa! (Al.) A tu čo sa nestalo! (Janč.)
2. vzťaž. (často v súvzťažných dvojiciach čo ... to, to ... čo) uvádza vzťažné vety a) podmetové: Čo sa vlečie, neutečie. (prísl.) Prišlo mu na um, čo všetko sa medzi nimi stalo. (Kuk.) Čo je pravda, to je pravda (Jégé) potvrdenie nejakej skutočnosti; naozaj je to pravda. Ale čo je mnoho, to je mnoho (Kuk.) to už je naozaj priveľa; b) predmetové: Keď človek ani nevie, na čo má ruky hodiť. (Fr. Kráľ); c) prísvlastkové (= ktorý): Niet takej pesničky, čo by konca nemala. (prísl.) Smelo vystúpil pred chorého kráľa, čo už bol len koža a kosť. (Dobš.) Ten, čo je na obraze, dokonal rukou katovou. (Kuk.)
● čím hore, tým dolu (byť, obrátiť) naopak, naruby;
3. neurč. čokoľvek, hocičo: Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme. (J. Kráľ) Čo robia, to vravia, to vždy s tým cieľom, aby jedna druhú urazili. (Tim.)
● buď čo buď nech sa stane čokoľvek, nech je akokoľvek; stoj čo stoj za akýchkoľvek okolností, za každú cenu; čo by čo bolo nech by bolo čokoľvek, nech by sa stalo čokoľvek;
4. neurč. niečo: nevie, kam čo položí; nemá čo do úst vložiť; nemá čím platiť
čo2 zám. prísl.
1. pre akú príčinu, z akého dôvodu, prečo, načo: Čo by ja ta chodil? (Kuk.) Čo sa budem darmo tárať pomedzi svet? (Kuk.) Tak ty sa tiež nemáš čo na uja spoliehať. (Kal.)
2. koľko, ako mnoho: Pozri, Janko, čo nás je a ešte sme ani nie všetci v chyži. (Tim.) Hej, nevedia, čo vystojí biedny človek. (Jégé) Čo som sa ťa naspomínala po nedeliach! (Zgur.)
3. pokiaľ, nakoľko: Bil, čo mu sila stačila. (Kuk.) Kričal, čo mu hrdlo stačilo. (Taj.)
čo3 čast.
I. neprízvučná
1. uvádza vety opyt., ktoré majú záporný zmysel (= či): Čo ona vedela, že päť rokov spraví toľký prevrat? (Kuk.) A čo som ja ty, čo sa i kométy ľakáš? (Ráz.) Čo ja viem? = neviem.
2. uvádza opytovacie vety vyjadrujúce počudovanie, údiv (= vari, azda, hádam): Čo už je neskoro?
3. pri 3. st. príd. a prísl. zosilňuje význam: čo najlepší, čo najlepšie; aby účasť bola čo najhojnejšia (Fr. Kráľ); čo najúctivejšie požiadať (Letz)
● čo nevidieť o chvíľu, hneď;
4. pri 2. st. príd. a vo výrazoch čo do, čo sa týka má funkciu vysvetľovaciu (= pokiaľ ide o): Niekoľkí, čo lepší kamaráti, bežali za ním na ulicu. (Kuk.) Potiahol do roboty čo chudobnejších. (Jes-á) Táto práca je tichá a skromná čo do osobnej náročnosti. (Tim.) Páru mi nebolo, čo sa smelosti týka. (Tim.)
5. s 1. al. so 4. p. podst. mien (obyč. opakovaným) vyjadruje pravidelné opakovanie (= každý): deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok; Čo deň, to nové bolesti. (Hviezd.) Roky idú a čo jeden, to horší. (Taj.)
6. vo výraze iba čo má význam obmedzovací: Sám musel Jura prenášať, iba Mišo čo mu pomohol na nohy. (Kuk.) Vám z toho celkom nič nepríde, iba čo seba i jeho trápite. (Kuk.)
7. vo výraze čo len, čo i len zdôrazňuje malú mieru (= aspoň): I moje veno si premárnil, nie že by si mi čo len jeden diamant kúpil. (Tim.)
8. v eliptických vetách vyjadruje zľahčovanie, podceňovanie, ľahostajnosť: Čo šaty, aké boli, také sa nosili. (Kuk.)
9. zried. uvádza vety želacie vyjadrujúce mierny rozkaz (obyč. s podm. spôs.): Paľko, hádam čo by sme sa domov brali. (Tim.)
II. prízvučná
10. vyjadruje zápor, popieranie (= čoby): „Čo chvalabohu — čerta chvalabohu“ zvolal divo. (Kuk.) Krásne vajíčka — od husi, čo — od dromedára! (Žáry)
11. sprevádza výpoveď (obyč. vo forme otázky), ktorou sa na niekoho obraciame v živom rozhovore (= pravda, však, všakže): Súrno vám je, čo? (Tim.) Jedného ti málo, čo? (Kuk.) Tak čo, spravíme obchod? (Žáry)
12. v spojení a čo potom, a čo ešte zdôrazňuje nejaký výraz a stupňuje jeho význam (pri porovnaní): Vravia, že sa po mestách rýchle žije — a čo ešte u nás na dedine! (Podj.)
13. stojí samostatne a vyjadruje údiv al. prekvapenie: Čo? potiahol otázku Tomčík. (Hor.) Čo, zlodeji? (Žáry)
čo4 spoj. podraď., zried. i priraď.
1. uvádza prípustkové vety (s oznam. al. podm. spôs. slovesa) al. pripája výraz ako prípustku, obyč. v spojkových výrazoch čo i, čo aj, čo ako, čo aký, čo hneď, čo priam (= hoci, hoc, nech, keby aj): Pôjdem, čo kolenačky. (Kuk.) Prinúti gazdov hneď vyhrabať peniaze, čo spod zeme. (Al.) Nebola tma, čo sa i celkom zvečerilo. (Tim.) Pôjde už, čo ako bude. (Taj.) Vidíte, čo som aký, ale luhať neviem. (Šolt.) A čo by vás pánov bolo za tri svety, to ste Janíčkovi iba pod pol päty. (Botto) Ja si Magdu vezmem, aj čo by otec podedil milión. (Jil.) Ona (lichva) tiež rada grúne, čo priam sú trochu strmé. (Kuk.) Nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice. (Kuk.)
● čo by čo bolo nech by bolo akokoľvek;
2. vo výraze zatiaľ čo uvádza vety odporovacie (= ale, kým): Predstavujú nám dedinu ako rajskú záhradu, zatiaľ čo mesto je vždy len peleš lotrovská. (Horov)
3. uvádza časové vety a) vo výrazoch len čo, zatiaľ čo, medzitým čo: Len čo si naň pomyslím, slzy sa mi tisnú do očí. (Fr. Kráľ) Zatiaľ čo Tomáš raňajkoval, otec ho poúčal. (Zúb.) Mojžík dá sa už teraz do uvažovania, medzitým čo chrúmanie statku ozýva sa celou konicou. (Tim.); b) po výrazoch vyjadrujúcich časové určenie: Osem rokov od tých čias, čo takto stojí. (Kuk.) Tri roky minuli odvtedy, čo som vás mal šťastie okolo seba zhromaždiť. (Kal.) To sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá. (Kuk.) Veď je tomu ani desať dní, čo bola mater s ním. (Jégé) Už dva týždne, čo vystali z našich hodín. (Al.) Prieky, hnevy boli medzi ľuďmi odjakživa, čo svet svetom stojí. (Tat.) I teraz, čo toto píšem, je okolo mňa. (Šolt.); c) arch. býva namiesto spojky „kedykoľvek, hocikedy“: Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati, čo pozriem na teba, musím zaplakati. (ľud. pieseň)
4. vo výrazoch ako čo by, ani čo by uvádza vetu spôsobovú porovnávaciu (= ako keby, akoby): To vyzeralo, ako čo by sme nejaké tajnosti pretriasali. (Jes.) Jedia, ani čo by ich bol najal. (Škult.)
5. uvádza vetu spôsobovú účinkovú (= až, že): Lomili ho, čo len tak práskalo. (Dobš.) Zoškrabať mrazivý kožuštek sklíčka len natoľko, čo jedno oko vykukne. (Ondr.)
● hovor. čo strach veľmi;
6. zried. uvádza vetu spôsobovú (= takže): Ježibaba posadila k sebe svoju dcéru, čo kráľ o tom nevedel. (Dobš.)
7. uvádza vetu zreteľovú, vyjadrujúcu, že hlavná veta platí so zreteľom na nejakú okolnosť (= pokiaľ): Čo ja pamätám, takej zimy nebolo.
8. uvádza vetu príčinnú (= pretože, keďže): A všetky škvarky pred neho zhrnula, čo ho toľme chcela uctiť. (Kuk.)
9. uvádza vetu účelovú (= aby): Tetka, dajte nám retiazky, čo ich odvedieme! (Tim.)
10. zried. uvádza vetu podmetovú (s podm. spôs. slovesa): Bolo by najmúdrejšie, čo by sme sa nepotrhali. (Kuk.)
11. uvádza vložené vety vysvetľovacie: Prekvapila ho pravota — naoko nepatrná, a čo je hlavné, bez najmenšieho právneho a vecného základu. (Vaj.)
12. používa sa v hlavných vetách vo význame porovnávacej spoj. „ako“: Ani jeden mládenec v dedine nemal toho vzrastu, čo Paľko. (Kuk.) Upadol do tej istej choroby, čo rechtor. (Jes.) Vystúpil bych čo obranca. (Škult.)
čo5 cit. vyjadruje
1. zľahčovanie, podceňovanie, ľahostajnosť: Eh čo! — chlapec to vcicia do seba s mliekom materinským. (Kuk.)
2. popretie, odporovanie: Ale čo! Vy ste statočný. (Kuk.) Ešteže čo — pre voľáke prasčisko sa rozchádzať! (Taj.) Ba ešte čo! (Podj.) Ešte čo, veď mu toť starobné vyplácajú. (Žáry)
len čast.
1. uvádzacia; uvádza vety rozličného obsahu; a) vo vetách rozkazovacích (s rozk. spôs. slovesa) zdôrazňuje rozkaz al. výzvu, povzbudenie, príp. zákaz (kladnou formou), zried. i prosbu (= nože): Len si vy dvere zavrite! (Ondr.) Len si ho teraz už hľaďte, toho svätého pokoja! (Kuk.) Sto bohov, ale ti nedám, len sa mi ho opováž na cudzô! (Taj.); opakované a zosilnené čast. že stojí niekedy samostatne (tvorí neslovesnú vetu) a oddeľuje sa od rozk. spôsobu (píše sa za ním čiarka al. výkričník): Ej, len že, len, zaprite sa, poprúžte sa! (Dobš.) No, len že, len, nehnevajte sa! (Dobš.); b) v želacích vetách sa obyč. spája s čast. aby, by, zriedka s inými časticami, napr. bodaj, nech; vyjadruje zdôraznené želanie: „Len aby všetci naši robotníci, čo robia v strojárňach, takto bývali,“ želal si Podmaník. (Tat.) Len by sa ona dochovala takých dcér! (Ráz.) Len by vládal vyžiť! (Taj.) Bodaj len väčšej škody nebolo! (Záb.) Len nech neprší! c) vo vetách zvolacích zvýrazňuje zvolanie: A len čo je tej vody! (Ráz.); d) v spojení s oznam. spôs. slovesa má mierne odporovací význam: „Len či pôjde,“ pochybujú chlapi. (Ráz.) Juj, len domácej haravary som nemohol nikdy zniesť. (Al.)
2. spôsobová; a) podčiarkuje, zdôrazňuje obsah výrazu, ku ktorému patrí (často v spojení s inými časticami vo výrazoch predsa len, zas len, veď len, ešte len aj (i), čo i len, čo len, len tak a i.): Čo sa len stalo? (Štítn.) Aký si len chudý chlapče! (Al.) Kde ste len vzali toľko rozumu? (Al.) Veď koľko len pltníkov zahynulo, keď im plť udrela na skalu. (Janč.) Príď len čím skôr! (Al.) Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec. (Taj.) Tichý zase len nepovažoval kartičku za dáke previnenie. (Taj.) Či ho kedy posmelia čo len ľahkým posunkom? (Vaj.) „Veď si ty len blázon!“ zvolala veselo. (Kuk.) Cila dala sa všetko v dome riadiť, nový poriadok zavádzať, ešte len aj pivnicu otvorila, aby sa vyvetrala, vyschla. (Taj.) Nuž či si za to kúpi čo i len zápaliek, nie to jalovicu? (Kuk.) Nuž či sa ten môže i len porovnať s ním? (Taj.) Keď sa večer vrátila domov, len ju tak triaslo od strachu. (Taj.) Mohli by ste si len tak žiť a nemuseli ani kravy pásť. (Taj.) Len tak z ničoho nič nebudeme do nich rýpať. (Urb.)
● hovor. expr.: že len no vyjadruje veľkú intenzitu deja al. stavu, ktoré sa spomínajú v predchádzajúcej vete: Vám by vedno tak dobre bolo, že len no. (Dobš.); no len, no vyjadruje upozornenie, varovanie s cieľom prerušiť, zamedziť nejakú činnosť: No len, no, dievča! len by si ty svoj skutok neobanoval! (Taj.); ešte len ešte vyjadruje pripúšťanie (= ako-tak, nejako, znesiteľne, obstojne): Bolo ešte len ešte, kým črieda nebola ďaleko od hôrok. (Kuk.); hovor. čoby len, čoby len nie v odpovedi popiera platnosť predchádzajúcej výpovede: „To je iné.“ „Čoby len! Boj je boj!“ (Ráz.) „Veď ma nikto nechce.“ „Čoby len nie.“ (Ráz.); b) obmedzuje dačo na istý prípad, obmedzuje počet, množstvo; niekedy sa spája so záporným slovesom a dáva mu kladný význam (= iba): „Len jeden pohľad,“ prosil Tichý. (Vaj.) Len raz žijeme. (Al.) Veď už nemá len pár týždňov do asentírky. (Taj.); c) vydeľuje jeden prípad, predmet (osobu al. vec) al. skupinu predmetov (prípadov) z väčšieho množstva: len sena doviezli päť vozov; Bezmocne hľadeli na jej počínanie, len starý Domin ak časom zakrútil hlavou a zašomral si pod nos. (Urb.) Nečuť ani hláska. Vetríček jesenný len čo si rozpráva ticho s konárikmi. (Pláv.); d) hodnotí obsah výrazu al. vety, vyjadruje podceňovanie, zľahčovanie: „Ach, veď som len inštruktorom,“ doložil horko. (Vaj.) Čož`, to ti my ľahko poradíme, čo len osoby! (Taj.) Čo len husi — preto ešte môžete gazdovať. (Kuk.)
● expr. čo len to vyjadruje zľahčovanie, podceňovanie: Eh, čo len to! (Taj.) Čo len to, to je veru ľahká vec. (Dobš.); e) s neurč. vyjadruje živý vzťah hovoriaceho k obsahu jednotlivých výrazov al. celej vety, pričom nadväzuje na predchádzajúci kontext: Sedela ako na tŕni: len ufrknúť. (Tat.) Obidvoma zalomcovala bezmocná zloba, obidvom ruky vykrútil kŕč: len sa zadrapiť, len sa mu zahryznúť do krku, zadusiť ho. (Tat.); f) v spojení s kladným slovesom a s nejakou inou časticou (už, hádam, azda, vari) vyjadruje pravdepodobnosť, možnosť, v spojení so záporným slovesom vyjadruje pochybnosť al. nepravdepodobnosť: Už len dakoho nájdem, trebárs aj Cila Mušková by prišla. (Taj.) Už len musí ostať u nás. (Al.) Len ťa nepošlem k druhej. (Ráz.) Len ťa nezabije. (Taj.)
3. v spojení so zám. al. zám. prísl. má zovšeobecňovací charakter a dodáva mu význam neurčitosti (= -koľvek), napr. kto len = ktokoľvek, čo len = čokoľvek, kedy len = kedykoľvek, kde len = kdekoľvek: Kradol, kto len mohol. (Vám.) Všetko, čo len chce, urobím. (Taj.) Píše jej každý týždeň a kedy len môže. (Taj.) A kde len čo čuli, už si nestačili kľučku podávať s klebetami. (Taj.)
4. blíži sa významom časovej spojke sotva, len čo: Len pozrel po nej a už sa domyslel. (Taj.)
5. je súčasťou zložených spojkových a modálnych výrazov (spája sa s rozličnými spojkami al. časticami a tvorí s nimi jednu významovú a intonačnú jednotku): len čo, zried. i len toľko čo spojkový výraz uvádzajúci časovú vetu, pričom začiatok hlavného deja je úzko viazaný na uskutočnenie deja vety vedľajšej: Len čo bude Hlavaj chytený, vybavím tvoju vec u Árona. (Urb.) Len čo prídu zo školy, už mi pomáhajú. (Al.) Len toľko čo ho Potocký usadil, začal hovoriť. (Kal.);
len keď spojkový výraz vyjadrujúci neočakávaný obrat, prekvapenie v deji, prekvapujúci začiatok nového deja, iba keď: Keď sa už hodne zmrklo, len keď sa tu mamička zase dostavili i s perinami. (Čaj.);
len-len že, len že, zried. i len toľko že spôsobová čast. a) v spojení so záporom dokonavého slovesa v min. čase vyjadruje bezprostrednú blízkosť, možnosť dajakého deja, ktorý sa jednako len neuskutočnil (= takmer, skoro, už-už): Len-len že sa nahlas nezasmial. (Urb.) Žofa len toľko že neumrela. (Kuk.); b) v spojení s kladným slovesom blíži sa významu výrazov sotva, horkoťažko: Sivé koníky len-len že bolo vidno pod horou. (Min.)
medzitým čo spoj. podraď. vo vedľajších vetách časových, ktorých dej je súčasný s dejom hlavnej vety; kým, zatiaľ čo: Medzitým čo takéto chýry mestom leteli, pán Čaranský svedomite čítal. (Vaj.)
stoj čo stoj p. stáť
toľko zám. prísl.
1. odkazuje al. priamo ukazuje na počet, množstvo, ktoré určuje situácia al. kontext (často v prirovnaniach), tak mnoho; v súvzťažných al. spojovacích dvojiciach toľko ... koľko, toľko ... čo, toľko ... že, toľko ... aby ap. má súčasne úlohu spojovacieho výrazu: Zapaľuje si jednu od druhej. Aj na stavbe toľko fajčí? (Zúb.) Kto si vraj koľko vyrúbe, toľko bude poľa mať. (Fig.) Tak obrábali iba toľko, čo sa dorobilo strovy na celý rok. (Taj.) Každý dostal toľko rán, že by i desiatim bývalo dosť. (Jégé) Keby bolo bývalo toľko chleba, čo rečí ... (Žáry) Si vierolomca, čo je toľko, ako krivoprísažník (Kal.) čo znamená.
● t., čo by za necht vošlo, t. ako necht blata veľmi málo, skoro nič;
2. odkazuje na dĺžku času, určenú situáciou, tak dlho; v súvzťažných al. spojovacích dvojiciach toľko ... čo, toľko ... že, toľko ... kým ap. má súčasne úlohu spojovacieho výrazu: A kdeže je Anka toľko? (Tim.) Veď to bolo práve toľko, že mohla svoj čas vyplniť. (Švant.) To je práve toľko, čo ona blúdila v myšlienkach svetom. (Švant.) Na slobode ze býval len toľko, kým ho pri prvej krádezi nechytili. (Taj.)
3. expr. poukazuje na veľmi veľký počet, množstvo, mieru; tak veľa, tak veľmi: Kde ste len vzali toľko rozumu? (Al.) Mal toľko času a tak málo práce. (Min.) Nikdy predtým nevidela Bystrica toľko národa. (Zúb.) Odpálil toľko rudy až hrôza (Skal.) veľmi veľa.
4. poukazuje obmedzujúcim spôsobom na mieru, do tej miery, aspoň tak mnoho (obyč. v spojení s len): Jasné bolo len toľko, že ju pristihli v zakázanom. (Vaj.) [Anna] len toľko jej povie: „Ja by bola žila.“ (Taj.) Mnoho ja politike nerozumiem, ale viem toľko, že túto vojnu vyhráme. (Jaš.)
5. je súčasťou zložených spojkových výrazov, s ktorými tvorí jednu významovú a intonačnú jednotku: len toľko že v spojení so záporom dokonavého slovesa v minulom čase vyjadruje bezprostrednú blízkosť, možnosť nejakého deja, ktorý sa predsa len neuskutočnil (= skoro, takmer, už-už): Odstrčí ho od seba, len toľko že sa na zem nezvalil. (Lask.) Neďaleko Rajca spatril vec, pri ktorej len toľko že ho neporazilo. (Záb.);
zried. len toľko čo i toľko že spojkový výraz uvádzajúci časovú vetu, pričom začiatok hlavného deja je úzko viazaný na uskutočnenie deja vety vedľajšej (= len čo, sotva): Len toľko čo ho Potocký usadil, začal hovoriť. (Kal.) Toľko že si pozapaľovali smotky, už Hajzušek zaviedol reč o slovenskej literatúre. (Záb.)
6. hovor. koľkotoľko blíži sa významu prísloviek trochu, málo: A len koľko-toľko si spomeňme, aký život prežila mamka Pôstková. (Taj.) Keby sa pán koľko-toľko vyznal v gazdovstve. (Jes-á)
7. toľko a toľko zastupuje určitý počet, ktorý bližšie nevyjadruje: Keby razom mal toľko a toľko peňazí. (Vaj.); toľko a toľko múky, toľko cukru, masla, vajec (Zúb.)
zatiaľ čo spoj. podraď.
1. vo vedľajších vetách časových, ktorých dej je súčasný s dejom hlavnej vety, za ten čas čo, medzitým čo, kým: Zatiaľ čo Tomáš raňajkoval, otec ho poúčal, ako sa má na stavbe správať. (Zúb.)
2. vo vedľajších vetách odporovacích, kým, ale: Starý Zachar bol štedrý, zatiaľ čo Ondrej bol bezcitný. (Krno)