čin činu pl. N činy m. ▶ niečo, čo sa vykonalo, čo sa koná al. má vykonať; syn. skutok, konanie: hrdinský, odvážny, humánny č.; historický, prevratný č.; zúfalý, nepremyslený, nerozvážny č.; neľudský č.; odsúdeniahodný, opovrhnutiahodný č.; hanebný, ohavný č.; vandalský, barbarský, teroristický č.; protizákonný, protiústavný, protištátny č.; násilný, krvavý, kriminálny č.; trestný čin krádeže, výtržníctva, podvodu; miesto činu; pristihnúť niekoho pri čine; priznať sa k činu; niesť zodpovednosť za svoje činy; Človek žije iba v čine, bárs by ten čin znamenal iba odstrániť pavučinu. [J. Kot] ◘ fraz. akým činom ako, akým spôsobom; akýmsi činom akosi; nejakým/dákym/dajakým/akýmsi činom nejako, nejakým spôsobom; nijakým/nijakovským/žiadnym činom nijako, nijakým spôsobom; takým/takýmto/tým/týmto činom takto, takým spôsobom, tým; muž činu aktívny; mať sa/nemať sa k činu prejavovať, neprejavovať aktivitu, byť, nebyť usilovný; prejsť od slov k činom prestať diskutovať, sľubovať a pod. a začať konať; so všetkým činom úplne, so všetkým