či
I. čast.
1. uvádza priamu opytovaciu vetu, jednočlennú i dvojčlennú, s citovým zafarbením (pri zdôrazňovaní a či, ba či): Či ma už nerada? (Jégé) Či som ti nepovedal? (Kal.) A či nepravdu hádam hovorím? (Hviezd.) Nuž a či som ju mal ani mrcinu zakopať? (Fr. Kráľ) Ba či ma poznáš, keď sa ti zjavím. (Ráz.-Mart.); býva i v rečníckej otázke: Či sa skutočne nič nezmenilo? (Min.)
2. uvádza vety vyjadrujúce formou otázky prekvapenie, počudovanie (= vari, azda): Nuž ale či toto kto slýchal? (Stod.)
3. uvádza vety zvolacie a) so silným citovým zafarbením: Či som rada, že som sa toho dožila! (Stod.) Či nám len bude! (Gab.) Új, či som sťatý! (Taj.) Ach, či to strach s tými ľuďmi! (Kuk.); b) vyjadrujúce iróniu: No, či sú len múdri! (Pláv.)
4. hovor. že či v odpovedi na otázku vyjadruje dôrazné prisviedčanie (= pravdaže): Vedel by si zazvoniť na veľkom zvone? Že či! (Ráz.)
II. spoj. podraď i priraď.
1. uvádza nepriamu otázku: Pýtal sa, či prídem.
2. uvádza rozlučovaciu otázku (priamu i nepriamu) al. viacnásobný výraz, ktorého členy sú spojené rozlučovacím vzťahom; býva v jednej al. v obidvoch častiach otázky, resp. výrazu (pri zdôrazňovaní a či; = alebo): Bude sa páčiť piva a či vína? (Kuk.) Mám jej povedať, že som tu, či mlčať? (Jes.) Ja neviem, či ste sa zhovárali, či nie. (Taj.) Len raz jej zlomiť vôľu, či zlotky, či dobrotky. (Kuk.)
3. uvádza vedľajšiu vetu predmetovú, obyč. po výrazoch vyjadrujúcich neistotu, pochybnosť, obavu: Nemôžeme znať, či nespadneme. (Smrek) Ešte nevieš, či do rána dožiješ. (Taj.) Uvidíme, či si nás ľudia budú všímať. (Taj.)
4. uvádza vedľajšiu vetu podmetovú: To je hádam jedno, či tu hodím (mincu) alebo inde. (Žáry) Príde ti ešte raz na um, či to bolo spravodlivé. (Jégé) Nie je isté, či bude zápas.
5. či ... či, či ... alebo uvádza dvojdielnu vedľajšiu vetu prípustkovú (= nech ... alebo): Potulujú sa bez rozdielu, či brojili proti pánom, alebo im päty lízali! (Fr. Kráľ) Tereza vtisla Artura do jarma, či sa mu to páčilo, či nie. (Jégé) Či bolo snehu do pása, alebo vyše, prebrodil všetky záhrady. (Taj.)
6. uvádza vedľajšiu vetu príslovkovú dôvodovú (príčinnú): Ľudia vybehli pred domy, či to nejde Pódi. (Tim.) Chvíľami sa obzerali, či sa niečo nevynorí z tmy. (Ondr.) Jurko sa ľakne, či sa starému otcovi neporobilo niečo s rozumom. (Heč.) Pozrie sa do servítka, či nevysypal. (Ráz.)
7. uvádza vedľajšiu vetu prívlastkovú: Kladieme si otázku, či náš časopis splnil svoju úlohu.
8. pri viacnásobnom vetnom člene má úlohu zlučovacej spojky (= i ... i): Jemu sa protiví či pešo či po voze. (Kuk.) I mne bol milý, či opitý, či triezvy. (Taj.) Či v zime, či v lete, či v čase, či v nečase. (Fr. Kráľ); či dobré, či zlé; či v dobrom, či v zlom; tak či tak (onak) i tak i tak, tak alebo onak; ten či ten (onen) hociktorý
● či v piatok, či v sviatok bez ohľadu na pracovné dni, vždy
pochybovať1, -uje, -ujú nedok. (o čom, o kom, so spoj. že, či i bezpredm.) mať, prejavovať, vyslovovať pochybnosť, neistotu, nebyť si istý: pochybovať o pravdivosti jeho slov (Zúb.); nepochybovala o jeho úprimnej oddanosti (Taj.); p. o sebe nedôverovať si; Pochybujem, že by z tej múky bolo chleba! (Tim.) Veľmi pochybujem, či sa mi to podarí dokázať. (Jes-á) „Pochybujem,“ zamiešal sa pán. (Kuk.)
poprobovať, -uje, -ujú dok. hovor. (so spoj. či i s neurč.) trochu skúsiť, chvíľu skúšať, oprobovať: Nechajte ich mojim rukám; poprobujem, či by som im sám rady dať vedel. (J. Mat.) Ivan Fedorovič poproboval „nemyslieť“. (Jes-á)
pozrieť (sa), -zrie, -zrú, -zrel, rozk. -zri dok.
1. (na koho, na čo, po kom, po čom, za kým, za čím, kam) uprieť zrak na niekoho al. na niečo, podívať sa: p. (sa) niekomu do očí, do tváre, p. (sa) pred seba, p. (sa) von oblokom, p. (sa) na hodinky, p. (sa) do zrkadla; p. (sa) na niekoho pekne, milo, prísne, vyčítavo, významne; pozrel sa po izbe (Tim.); p. sa za niekým obzrieť sa; p. (sa) na niekoho cez plece pohŕdavo, povýšene
● p. (sa) niekomu, niečomu (smelo) do očí (do tváre) prejaviť odvahu, smelosť; p. (sa) pravde (smelo) do očí nebáť sa zistiť pravdu; p. (sa) skutočnosti (smelo) do tváre nezľaknúť sa nepríjemností, ťažkostí; nemohol by som (sa) mu (jej) p. do očí hanbil by som sa pred ním (pred ňou); hovor. p. (sa) niekomu, niečomu na zuby bližšie si niekoho, niečo všimnúť; p. (sa) niekomu na prsty preveriť si, skontrolovať jeho prácu, jeho činy; strach (hrôza) p. o niečom strašnom, (veľmi) škaredom; radosť (na neho, naň, na ňu, na to) p. o niečom peknom, milom, príjemnom;
2. (obyč. v spojení s vedľajšou vetou) pohľadom zistiť, overiť si niečo: Vyjde z kuchyne pozrieť, aký to zhon v pitvore. (Kuk.) (Bolo treba) pozrieť, čo sa v noci porobilo na dvore. (Ondr.) Bol som sa pozrieť, či kone majú čo žrať. (Fig.)
3. (za kým, za čím, kam, bezpredm. i so spoj. či) pohľadať niečo niekde, popozerať sa za niečím: p. sa za prácou, za zárobkom; Nemáte jeho fotografiu? Neviem. Musel by som doma pozrieť. (Bedn.) Rudo odbehne pozrieť do kufra, či nemá aj tú (báseň). (Gab.); dobre si (sa) pozrel?, dobre (sa) pozri! niekomu, kto niečo bezvýsledne hľadá;
4. v neurč. po slovesách pohybu (na koho, na čo i bezpredm.) prísť, ísť niekam, byť niekde s nejakým cieľom; navštíviť niekoho al. niečo: prišiel som sa na vás pozrieť, ako sa máte, ako žijete; Zašiel si pozrieť na miesta, kde strávil svoje detstvo. (Ondr.) Prečo si prišiel? — Pozrieť. (Jil.)
5. (na koho, na čo) obrátiť pozornosť, všimnúť si niekoho, niečo: Pozri na svoju dcérku, má už osemnásť rokov a stvára divé kúsky. (Vaj.) Pozri na psa, mačku, hovädo, ako sa oblizujú, rany sa hoja. (Rys.); na seba sa pozri! niekomu, kto niekoho posudzuje, kritizuje, ohovára;
6. (na čo i bezpredm.) oboznámiť sa s obsahom nejakého textu, (zbežne) prečítať niečo: Tomáš sprvu nechcel pozrieť na obsah lístka. (Zúb.) Čo dobrého?, pýta sa, nepozrúc ani, čo v písme stojí. (Ráz.); pozri ďalej, pozri na str. ... odkazy v texte;
7. (na čo) posúdiť, zhodnotiť niečo, zaujať stanovisko k niečomu: Pozrime na veci celkom nezaujato. (Laz.) Príde mi pozrieť na minulosť znovu. (Ondr.) Pozreli na vec každý z vlastnej strany. (Bend.)
8. v rozk. má význam blízky citoslovciam s apelovou funkciou;
a. pozri (sa), pozrite (sa), pri zosilnení pozriže (sa), pozriteže (sa) ukazuje na niekoho, na niečo, upozorňuje, obracia pozornosť na niekoho, na niečo (= hľa): „Pozrite, tam je hľa,“ ukazuje Betka Adamovi koňa na neďalekej medzi. (Jégé) Pozri, ako ja chytro (vyslovím): poprekoprcovali. (Ráz.-Mart.) Pozriteže, do tejto súčiastky sa donedávna zakrúcal len jeden nožík. (Gab.)
b. pozri (sa)!, pozrite (sa)!, pozrime (sa), pri zosilnení pozriže (sa)!, pozriteže (sa)!, pozrimeže (sa) výrazy vyjadrujúce prekvapenie, údiv al. rozhorčenie: Žobrák, ešte pred rokom sa musel po bruchu plaziť pred ním a teraz pozri, aký kohút! (Min.) No, pozrime sa! Aký chlapisko vyrástol z teba! (Urb.) Pozrimeže sa, vlastná žena sa ti ešte bude protiviť. (Stod.)
c. pozri (sa), pozrite (sa) výraz, ktorým obraciame pozornosť osloveného na to, čo mu chceme povedať (obyč. ak ho chceme o niečom presvedčiť, ak mu dohovárame ap.): Ema, pozri, ja viem, o čo ide Tretinovi. (bedn.) Pozrite, milé dieťa, ste príliš mladá. (Rúf.) Pozrite, Martinko, ste richtárov syn, na ktorého veľa dajú. (Ráz.);
nedok. k 1-3, 6, 7 pozerať (sa)
|| pozrieť
1. (koho, čo) prezrieť, obzrieť: p. si obrázky, fotografie; p. si niekoho al. niečo so záujmom; Majster si prišiel pozrieť moju prácu. (Zúb.) Keď budete v Moskve, nezabudnite si pozrieť metro. (Jes-á) Pozrieť si dievča nie je hanba. (Jes.) Túži byť osamote a pozrieť sa v zrkadle. (Tim.)
2. v neurč. po slovesách pohybu (koho, čo) prísť k niekomu al. niekam, byť niekde s nejakým cieľom; navštíviť niekoho al. niečo: prísť p. chorého; prísť p. známe miesta, ísť p. rodný kraj; Poďme pozrieť mamičku, čo robí. (Tim.) Išli sme ich pozrieť, zhovárali sa posunkami. (Taj.) Prišiel ma kedy-tedy pozrieť a opýtal sa, ako sa mi vodí. (Zúb.) Dosiaľ som ho nebol pozrieť, ako býva. (Tat.)
3. (koho, čo) pohľadom vyhľadať, popozerať: p. známych (medzi väčším množstvom ľudí);
4. (čo) nazrieť do niečoho; zbežne prečítať: Na fiškála cengajú, aby pozrel „grundbuch“. (Jes.) Keď ho (román) vezmem do ruky, pozriem mu koniec. (Kuk.)
5. (koho, čo) obrátiť pozornosť na niekoho, na niečo, všimnúť si: Pozri tú strigu, ako s metlou stojí. (Kuk.) Len chcieť treba a zvládneš to. Pozri mňa! (Ráz.) Pozri ho (ľud), jak omdlieva na nevoľnom loži. (Botto)
6. pozri ho! pozrime ho! výraz blízky citoslovciam, vyjadrujúci prekvapenie (obyč. nepríjemné) al. rozhorčenie: Chrapún dedinský, pozri ho, ako sa nadrapuje! (Min.) Aha ... aha ... Pozrime ho! Kam mieri? (Urb.) Pozrime ho, pána, je najedovaný. (Gráf);
nedok. k 1, 3 pozerať
rozoznať, -á, -ajú dok.
1. (čo od čoho, koho od koho, zried. čo medzi čím i so spoj. či) uvedomiť si, poznať rozdielnosť dvoch osôb, vecí, javov, vlastností ap. pri vzájomnom porovnaní, rozlíšiť, odlíšiť: r. bielu farbu od čiernej; r. raž od pšenice; nerozoznať hukot od otrasu. (Fel.); r. pekné od mrzkého (Kuk.); Vari ich (Nemcov) rozoznáš od naších. (Urb.) Jej hlas počuť, rozoznám ho medzi stoma. (Kuk.); jeden z tých dvoch, čo ich nerozozná (Laz.); neos. Často nerozoznať, či je to schválny, či mimovoľný humor. (Šolt.)
2. (čo, koho i so vzťaž. vetou) pozorovaním, vnímaním, počúvaním ap. zistiť, postrehnúť, spoznať: Usilovala sa rozoznať v polotme jeho tvár. (Bod.) Navyknuté ucho hneď rozoznalo, že ide o automobilové stroje. (Urb.); neos. V tme ťažko rozoznať, aké sú to rovnošaty. (Gráf);
nedok. rozoznávať
rozoznávať, -a, -ajú nedok.
1. (čo od čoho, koho od koho, zried. čo medzi čím i so spoj. či) uvedomovať si, poznávať rozdielnosť, odlišnosť osôb, vecí, javov, vlastností ap. pri vzájomnom porovnaní, rozlišovať, odlišovať: Ty chceš, aby dieťa rozoznávalo písmená ako ty. (Jégé)
2. (čo, koho i so vzťaž. vetou) pozorovaním, vnímaním, počúvaním ap. spoznávať, postrehovať, rozpoznávať: Mačka rozoznáva svoje okolie i potme. (Chrob.) Balón sa spúšťa. Už začínam i ľudí rozoznávať. (Vaj.)
3. deliť, triediť, rozlišovať niečo podľa druhov: rozoznávame dva druhy ľudí, rozoznávame veľký a malý obeh krvi; Naučili sme sa rozoznávať plyny slzné, dusivé a leptavé. (Karv.);
dok. k 1, 2 rozoznať