častica -ce -tíc ž. 1. fyz. ▶ malý hmotný objekt určený hmotnosťou, tvarom, zložením, vzájomným pôsobením, nábojom a pod.: organické, hmotné častice; meteorické, kozmické, atómové častice; elementárna č. relatívny pojem pre najjednoduchší, pravdepodobne bezštruktúrový element hmoty; elektricky nabitá č. s kladným al. záporným elektrickým nábojom; alfa č., č. alfa jadro atómu hélia zložené z dvoch protónov a dvoch neutrónov, vznikajúce pri jadrových reakciách al. vyžarované niektorými rádioaktívnymi nuklidmi; beta č., č. beta elektrón al. pozitrón vyžarovaný jadrom atómu; gama č., č. gama kvantum elektromagnetického žiarenia s veľmi krátkou vlnovou dĺžkou emitovaného vzbudeným atómovým jadrom
2. ▶ veľmi malá, nepatrná časť celku, hmoty, látky a pod., čiastočka: nerozpustné, cudzorodé častice; piesočnaté častice pôdy drobné pôdne zrná; jemné častice ílu, hliny, piesku; častice vzduchu; usadzovanie prachových častíc; častice v stenách buniek; Ľudská duša je v istom zmysle ako mozaika poskladaná z častíc zdedených po predkoch a ešte z dačoho svojského, v živote nadobudnutého. [P. Bunčák]
3. lingv. ▶ slovo patriace k neohybnému slovnému druhu s funkciou nadväzovať na kontext, situáciu a vyjadrovať postoj hovoriaceho, resp. podávateľa výpovede; syn. partikula: vetné, členské, jednoslovné, viacslovné častice; hodnotiace častice