čí, čia, čie k m. a s. G a A čieho D čiemu L o čom I čím, k ž. G, D, L čej A čiu I čou mn. m. čí, ž. a s. čie zám. opyt.
1. expr. i číže vyj. otázku týkajúcu sa vlastníka al. pôvodcu: čie je to dieťa? čia zásluha? s čou pomocou; číže ste vy?
2. uvádza vzťaž. vetu, najmä predmetovú
● nevie, čí je a) je zmätený b) nemá pevné presvedčenie
bohviečí, pís. i bohvie čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne
čertviečí, pís. i čertvie čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne
čí čia čie G mužský a stredný čieho G ženský čej D mužský a stredný čiemu D ženský čej A mužský živ. čieho A mužský neživ. a stredný čí A ženský čiu L mužský a stredný čom L ženský čej I mužský a stredný čím I ženský čou pl. mužský živ. čí mužský neživ., ženský a stredný čie zám. opytovacie adjektívne
čojaviemčí, pís. i čojaviem čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne
ktohoviečí, pís. i ktohovie čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne
čí čia čie G mužský a stredný čieho, G ženský čej, D mužský a stredný čiemu, D ženský čej, A mužský živ. čieho, A mužský neživ. a stredný čí, A ženský čiu, L mužský a stredný čom, L ženský čej, I mužský a stredný čím, I ženský čou, pl. mužský živ. čí, mužský neživ., ženský a stredný čie zám. opytovacie adjektívne 1. v opytovacích vetách ▶ odkazuje na vzťah k vlastníkovi al. pôvodcovi: čí je to dom?; čia je to myšlienka?; z čích peňazí sa to financuje?; na čiu stranu sa priklonili?; čie dieťa sme ráno stretli?; v čej hlave skrsol ten nápad?; pod čou správou je tento panelák?; za čie prostriedky nakupoval?; hovor. čí si? ako sa voláš?; O čiu pozostalosť sa tu treba triasť? [J. Buzássy] 2. ▶ uvádza vzťažnú vetu, najmä predmetovú, a vyjadruje privlastňovanie: uvedomuje si, čie záujmy obhajuje; nevedno, čia idea to bola; skúmal, čou vinou vznikla nebezpečná situácia; uvidíme, v čí prospech to bude ◘ fraz. nevie, čí je a) je zmätený b) nemá pevné presvedčenie c) je veľmi opitý
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
čí, čia, čie, čieho, čiemu, čej, o čom, s čou zám.
1. opyt. v otázkach priamych i nepriamych slúži na zisťovanie, komu dakto al. dačo patrí: čí syn, čí hlas, čí kabát, čí odkaz, čia ruka, čie dieťa, čie písmo, s čou pomocou; hovor. Čí si? Ako sa voláš?
2. vzťaž. pripája k hlavnej vete vedľajšiu vetu predmetovú a vyjadruje privlastňovanie: Vedel, čí som. (Taj.)
● hovor. nevie, čí je nemá pevné presvedčenie, stanovisko;
3. neurč. zried. patriaci komukoľvek; hocikoho, kohokoľvek: Sýkorov jačmeň je len taký ako čí druhý. (Kuk.)
čí i čij zám. opyt. 1. csl, expr. i číže, čijže vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na vlastníka al. na pôvodcu: Čie sa to husi f tom našom žiťe? (Hliník n. Hron. NB); O čijej sväďbe to hovoríťe? (Prievidza); Šija̋že to tá kraviška? (Roštár ROŽ); Čá je to lichva? (Bošáca TRČ); Čijá si? (Ružindol TRN); Čijo to ceľe? (Remeniny GIR); Čij to pes? (Brezina TRB); Čijoš to podani tak šumňe śpivaju? (Spiš. Štvrtok LVO) 2. csl uvádza vzťaž. vetu predmetovú (často so spoj. že): Ňeveďeu̯, čí to bou̯ chlapec (Ležiachov MAR); Kot si porátau̯ (hájnik) statke, tak sa nás pospetovau̯, že čie sa (V. Lom MK); Povedz, moja, čá si ti? (Lapáš NIT); Ona to cíťila, že čijá som asi (Chocholná TRČ); Ňeznal, čijo to koňe (Spiš. Štvrtok LVO) F. ten už aňi ňevie, čí je (Socovce MAR), ňevié, čí je (Bošáca TRČ), ňeví aňi, čí je (Brodské SKA) - a) je zmätený b) je veľmi opitý
čij p. čí
čí zám 1. opyt v otázke, kt. sa zisťuje, komu čo patrí: (chrastia) czie gsu? (TRENČÍN 1584); čja byla? (hora) ((TURIEC) 1616 E); čiga to byla nemudrost? (SJ 18. st) 2. vzťažné pripája k členu hlavnej vety vedľajšiu: czy a bude pryczyna, (ten to) bude musicz odlosycz (MARKUŠOVCE 1565); ya newim, w čzem chotary bil (V. ZÁLUŽIE 1617-19); witahny ribu, nawrat gu, čiga ge (MS 1758)