útočiť, -í, -ia nedok.
1. (na koho, na čo, proti komu, proti čomu i bezpredm.) napádať niekoho, niečo (napr. vojensky, fyzicky, v tlači, v reči ap.): ú. na nepriateľa, na nepriateľské pozície, ú. na protivníka; ú. na niekoho, na niečo od chrbta, zboku; polit. pakt o neútočení zmluva medzi štátmi o tom, že nepodniknú proti sebe vojenský útok; Na martinský povstalecký front útočili Nemci. (Ondr.) Mierim Dirňákovi do brucha, lebo sme sa uzniesli, že na hlavu neslobodno. útočiť. (Al.) Bol tam článok, v ktorom neznámy pisateľ hrubo útočil na čitateľa. (Jil.) Útočia proti barikádam nepriateľskej tlače. (Tat.) „Ale mamička, veď ste sama hovorili, že teraz je inakší svet,“ útočí dievča. (Sev.); pren. Ľadový vietor útočí v prudkých nárazoch na topole (Tat.) naráža; pren. ú. na city, na svedomie niekoho mocne pôsobiť;
2. šport. hrať útočnú hru (napr. vo futbale, v šachu ap.);
dok. zaútočiť