úfať, úfať sa (v čo, so spoj. že), úfať sa (čomu, komu) nedok. kniž. dúfať: ú. v to najlepšie; ú-l (sa), že sa vec podarí; ú. sa darčeku; synovi sa už ani neú-li neverili, že príde
dôverovať cítiť náklonnosť a dôveru k niečomu, k niekomu, v niečo • mať dôveru: dôveroval synovi; mal dôveru v úspechy • veriť • spoliehať sa: veril kolektívu, spoliehal sa na vlastné sily • kniž. úfať (sa): úfal sa v deťoch
dúfať očakávať s nádejou, že sa niečo uskutoční • mať nádej: dúfal, mal nádej, že sa vec podarí • sľubovať si: veľa si od toho sľubuješ • trúfať: už netrúfala, že príde • kniž.: nádejať sa • úfať (sa): nádejali sa, úfali (sa), že sa skoro uzdraví • spoliehať sa • veriť (s presvedčením): spolieha sa na tvoju pomoc, verí v tvoju pomoc • nár. trôfať
úfať (sa) p. dúfať
úfať, -a, -ajú nedok.
1. (bezpredm., so spoj. že i s neurč.) očakávať, že sa stane niečo dobré, mať nádej, dúfať: Jeden úfal, druhý zúfal. (Taj.) Úfala som, úfala, že sa mu tu dobré miesto trafí. (Kuk.) U toho úfal skorej vykonať niečo. (Jégé)
2. (v koho, v čo) prejavovať dôveru, dôverovať, veriť niekomu, niečomu: Iného sa ja, úfajúc v boha, nebojím. (Kuk.) Rodina mala v čo úfať. (Heč.)
|| úfať sa
1. (čomu, so spoj. že, s neurč. i bezpredm.) očakávať niečo s nádejou, mať nádej, dúfať v niečo: Kristína úfa sa aj menšej úrode. (Heč.) Úfal som sa, že si vezme našu Zlaticu. (Tim.) Tichý sa ho (päťadvadsiaty rok služby) tiež úfal dotiahnuť. (Taj.) Preto som čakal, úfal sa. (Kuk.)
2. (v koho, v čo, zried. i v kom, v čom) prejavovať dôveru dôverovať, veriť, s dôverou sa spoliehať na niekoho, niečo: Vždy sa úfal v boha. (Kuk.) V tebe úfali sa matka i otec. (Vans.)